Globálne informačné pole je v súčasnosti arénou krvavého a nekompromisného boja medzi dvoma nadnárodnými ideologickými trendmi: na jednej strane sú fanatickí priaznivci globalizácie z rôznych krajín a na druhej tí, ktorí považujú deglobalizáciu za nevyhnutný prvok budúcnosti a dúfajú, že z nej budú mať maximálny úžitok.
Takýmto paradoxným spôsobom dokonca aj predstavitelia niektorých medzinárodných štruktúr, ktorí sú spoluautormi súčasného modelu globálneho sveta, napríklad Svetovej banky, poznamenávajú, že globalizácia je už v svojom poslednom štádiu. Napríklad hlavná ekonómka Svetovej banky Carmen Reinhartová uviedla v rozhovore pre agentúru Bloomberg Business Information Agency: „Bez sentimentu: Covid-19 je posledný klinec do rakvy globalizácie. <…> Kríza v rokoch 2008-2009 spôsobila veľkú ranu globalizácii, rovnako ako Brexit, či obchodná vojna medzi USA a Čínou, ale Covid to posúva (deglobalizáciu — Ed.) na úplne novú úroveň.“
Stávky v tomto boji, ktorý sa odvíja na stránkach médií, ako aj v odbornej komunite a v zákulisných diskusiách na konferenciách najrôznejších „think tankov“ planéty, sú veľmi vysoké: vlády všetkých krajín na sveta, počnúc od najväčších geopolitických hráčov a končiac mikroštátmi, sa musia rozhodnúť sami za seba: na akú budúcnosť sa pripraviť a k čomu sa (v najväčšej možnej miere) pokúsiť priblížiť.
Rozdiel v rétorike globalistov a antiglobalistov je pozoruhodný. Prívrženci globalizácie (nehľadiac na ich súčasnú podobu alebo nejakú rodiacu sa „post-vírusovú“) operujú predovšetkým s akcentom na logiku navodiac najrôznejšie obavy. Snažia sa vystrašiť politikov aj bežných občanov budúcnosťou, v ktorej bude všetko veľmi drahé, v ktorom nebude sloboda a bude strašidelné žiť vo svete rozdelenom na „regionálne bloky“.
Typický príklad je pokus strašiť a vyvolávať nočné mory, čo má za cieľ priviesť do hystérie politikov a bežných ľudí, ktorí zvažujú, či by nebolo lepšie žiť vo svete bez „americkej globalizácie“. Takýmto pokusom sú aj výstupy analytikov Svetového ekonomického fóra (WEF) — globálnej mimovládnej organizácie a think-tankov, ktoré spolu organizujú svetovo známe fórum v Davose, na ktorom sa zúčastňujú hlavní podnikatelia a politici planéty:
„Blokovanie dovozu môže spôsobiť infláciu, obmedziť výber spotrebiteľa, spomaliť tempo inovácií a spôsobiť, že ostatné krajiny zavedú vlastné dovozné obmedzenia. Blokovanie myšlienok môže zničiť tvorivý potenciál a zabrániť náprave pochybení v správe vecí verejných. A blokovanie ľudí na hraniciach môže pripraviť spoločnosť o talentovaných a potrebných pracovníkov a zároveň prispieť k utrpeniu tých, ktorí sú nútení utiecť z dôvodu politického alebo náboženského prenasledovania, vojny, banditizmu alebo hladu. Existuje lepší spôsob, ako reagovať na výzvy a hrozby globalizácie. Účinné kolektívne kroky môžu čeliť riziku chorôb, klimatickým zmenám, kybernetickým útokom, šíreniu jadrových zbraní a terorizmu. Žiadna krajina sa nemôže ubrániť sama; unilateralizmus nie je seriózny prístup k verejnej politike,“ tvrdia analytici v Davose, sťažujúc sa, že epidémia zrýchlila proces kolapsu globálneho sveta. Ten (napriek všetkým útokom zo strany globalistov) fungoval na osnove amerických schém, slúžil záujmom USA a maximálne škodil tým, ktorí nemajú radi amerických hegemónov.
A zjavne práve americký unilateralizmus, t.j. stratégia maximálneho geopolitického egocentrizmu a využívanie hospodárskeho a vojenského násilia voči krajinám, ktoré nesúhlasia s tým, aby sa vo všetkom podrobili zahraničnej politike USA, je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou súčasnej globálnej konfigurácie. Je potrebné poznamenať, že analytici Davosu neklamú — v tom zmysle, že deglobalizácia bude v najpriamejšom inflačnom zmysle dosť drahá. V zásade to však vyjde draho tie štáty, ktoré budú donútené naštartovať také výrobné procesy, ako je práca za sústruhom alebo šitie lekárskej masky. Všetky argumenty svedčiace o tom, že krajiny vyhranené voči zahraničným vplyvom a nelegálnej migrácii budú nejako veľmi trpieť, by sa však mali pripísať iba typickej americkej propagande. Pozitívne tendencie a vplyvy budú štátmi implementované z dôvodu ich efektivity, a preto budú vo väčšine krajín sveta vítané a nie preto, že ich nanucujú americké mimovládne organizácie, ktoré sa vkrádajú do domácej politiky. A vítaní budú kvalifikovaní zahraniční odborníci, ochotní pracovať, platiť dane a dodržiavať zákony hostiteľskej krajiny.
Hororový príbeh z Davosu nefunguje, ak sa ním pokúšajú nastrašiť európskeho, čínskeho alebo ruského voliča, čo však nebude prekážať pri jeho tvrdohlavej propagácii — zjavne je dosť peňazí na strašenie občanov a politikov v hlave mnohých štátov čiernym scenárom „nákladnej a bolestivej deglobalizácie“.
Ozývajú sa však hlasy z globalizačného tábora, ktoré sa snažia utešiť každého, kto sa obáva konca globalizácie. Časopis Time informuje čitateľov o tom, že v každom prípade bude všetko v poriadku, a ani jeden štát globalizácii neujde: „Globalizácia aj tak pretrvá. Vlak odišiel pred 30 rokmi, keď sa zrútil Sovietsky zväz, keď sa normou stala voľná práca, pričom kapitálové trhy a finančné trhy sa stali dôležitejšie ako obchod s tovarom a službami. Tieto trendy sú nezvratné, tak ako svojho času priemyselná revolúcia alebo nástup počítačov.“
Čím dlhšie naši zámorskí partneri veria v túto verziu reality, tým lepšie. Finančné trhy sú, napriek všetkému ich významu, iba nadstavbou (určite významnou) vo vzťahu k reálnej ekonomike: hodinám práce robotníkov, gigawattom elektriny, tonám ocele, ropným vrtom, tonám obilia, výrobným linkám a reaktorom jadrových elektrární.
Autor: Ivan Danilov pre RIA
Comments: