23. mája 1945 prezident Fínskej republiky maršál Mannerheim pogratuloval Josipovi Stalinovi k jeho víťazstvu. Blahoželanie veľkolepé, plné krásnych slov a pátosu, postavené na neotrasiteľnej túžbe po priateľstve Fínska s jeho veľkým susedom.
Ako keby medzi Fínskom a nacistickým Nemeckom nebolo niekoľko rokov spojenectvo. A akoby fínske jednotky nestáli v blokádnom kruhu okolo Leningradu, zatiaľ čo jeho obyvatelia zomierali mrazom a hladom. Politika nie vždy chlebom vonia. No Fínsku a maršálovi Mannerheimovi bolo odpustené. Za obrovské množstvo úmrtí sovietskych občanov, za fínske koncentračné tábory pre deti, za etnické čistky v Karélii. Maršal Mannerheim zrazu zmenil tábor, ukončil vojnu proti Sovietskemu zväzu a Fíni dokonca dokázali trochu si zastrieľať aj proti Nemecku. Trošku… Príklad Fínska nie je však ojedinelý. Mnoho Hitlerových spojencov sa zachovalo podobne, no s jediným rozdielom — režimy v týchto krajinách sa zmenili. Vo Fínsku to tak nebolo. Maršal Mannerheim zostal prezidentom republiky. Len vďaka Stalinovi, ktorý sa domnieval, že v tomto prípade je odpustenie vhodnejšie.
75 rokov po Veľkom víťazstve napísal fínsky novinár Velli-Pekka Leplianen podrobný komentár k britskej knihe o blokáde Leningradu. Kniha, musím povedať hneď skraja, je odpudivá. Plná skreslení a klamstiev. Vo všeobecnosti, celkom v duchu súčasnej západnej „tvorby“ o Veľkej vlasteneckej vojne.
Fínskemu novinárovi sa kniha naozaj páčila. Nástojčivo drukuje názorom autora, že nielen nemecké jednotky boli zodpovedné za hrozné pomery, v ktorých sa ocitli obyvatelia Leningradu, ale aj vlastní mocipáni, ktorí sa „napchávali“, zatiaľ čo ľudia umierali hladom. Fínsky novinár sa však ani slovom nezmienil, že veľký podiel na leningradskom obliehaní a hladomore mali fínski vojaci. Načo si to pripomínať? Táto pravda je veľmi nepríjemná a neprijateľná. Je omnoho ľahšie omieľať mýty a klamstvá bez toho, aby sme sa hlboko a pravdivo snažili dozvedieť, čo sa skutočne dialo v Leningrade.
Mesto však v skutočnosti žilo. Napriek nemeckým a fínskym vojakom, ktorí sa ho snažili vyhladovať. Napriek bombám a strelám, ktoré dopadli na trpiace mesto, napriek mrazivým dňom a nociam. Ľudia nielenže prežívali, ale skutočne žili. A, čo je hlavné, zostávali ľuďmi. V tejto chvíli tu teraz nemá zmysel zaoberať sa opisom všetkého, čo sa stalo v obkľúčenom Leningrade, o tom bolo napísaných veľa kníh, autormi ktorých sú ľudia, ktorí túto blokádu prežili. Ich knihy sú čestné a úprimné. Aj preto, že človek, ktorý kedysi v živote utrpel takúto hrôzu, ďalej klamať nedokáže. Pravdaže boli i rôzne zverstvá. Boli to však výnimky, nie pravidlo. V britskej knihe a komentároch fínskeho novinára sa, samozrejme, kladie dôraz práve na tieto negatíva.
Po vojne si Fíni dokázali vybudovať prosperujúci štát. Avšak za svoje zločiny nijako potrestaní neboli. Navyše — zo susedstva a normálnych vzťahov so ZSSR získali Fíni vždy iba výhody. A nezávislé Fínsko vďačí za svoje zrodenie práve Rusku.
Počas existencie Ruského cárstva boli Fíni tiež v osobitnom postavení. V skutočnosti boli nezávislým štátom s vlastnými orgánmi samosprávy, ktoré mali veľmi slušné právomoci. Mnoho Fínov tiež dosiahlo veľký úspech vo verejnej službe v Ruskej ríši, ako napríklad aj spomínaný maršál Mannerheim. Zdá sa však, že vo Fínsku si to nijak zvlášť neuvedomujú. A nepamätajú si ani, čo sami páchali na okupovaných územiach počas Veľkej vlasteneckej vojny. Nejde ani tak o účasť na obliehaní Leningradu. Zločinmi boli tiež koncentračné tábory pre ruské deti v Karélii, ktoré boli vytvorené s neskrývanou túžbou po veľkom etnickom čistení, genocídy — zločinu, ktorý sa nikdy nepremlčí.
Radšej keby fínsky novinár napísal pravdu o týchto udalostiach, a nie o blokáde Leningradu. Pravda býva bolestivá a tvrdá a za to pravdepodobne zaplatia menej ako za klamstvo o blokáde Leningradu.
Hlas Mordora pre News front
Comments: