Chlapci z Bieleho domu zabúdajú, že niektoré hry sa dajú hrať na dve bránky.
Niektorí občania sa rozkrkošili za moje vyjadrenie o „našich čínskych spojencoch“.
Niektorí tvrdili, že ide o situačných spojencov, zatiaľ čo iní to úplne spochybnili, či vôbec ide o spojencov.
Po prvé, jednoznačne spojenci. Stačí si prečítať, ako sa v posledných dňoch dopĺňali vyhlásenia Sergeja Lavrova a jeho čínskeho kolegu Wang Yi. Najviac zo všetkého mi to pripomenulo, ako si dvaja podkutí karbaníci podávajú naivného hlupáčika (áno, samozrejme mám na mysli Michaela Pompeo).
Najmä Lavrov uviedol, že „otázka Siang-kangu (a nie Hongkongu, čo hovorí samo za seba), je vnútornou otázkou Číny“, čo jeho čínsky kolega vo svojej reakcii vysoko ocenil.
No a kto vie, možno onedlho budeme od Wang Yi počuť niečo ako: „Otázka Maloruska je vnútorným problémom Ruska.“ Chápeme sa…
Tí, ktorým je to málo, sa môžu pozrieť napríklad na zoznam spoločných cvičení ruskej a čínskej armády a námorníctva za posledných pár rokov.
A ako správne poznamenal jeden kolega, s „nespojencami“ sa jednotný varovný systém raketového útoku a vzájomná kompatibilita systémov bojovej kontroly nebuduje.
Nechajme však Američanov podliehať ilúziám, že nás môžu obrátiť proti Číne a Čínu proti nám. Nech.
Ja by som dokonca zamútil nejaké fejkové „samostatné rokovania“ (s vedomím a súhlasom čínskych súdruhov) čisto len tak zo zábavy. A ešte by som vystrúhal figúru typu „Čo nám zasa na oplátku?“
Tu ma napadá jedna fráza mojej manželky, keď sa jej Rodžers Jr. snaží poskytovať rady v kuchyni — „svoju ženu si uč variť“. Sergej Viktorovič vie, čo robiť aj bez mojej rady a ide mu to veľmi dobre a za kartový stôl by som si s ním určite nesadal.
Po druhé, všetci spojenci sú „situační“! Akékoľvek spojenectvo existuje, pokiaľ existuje skupina nepriateľov a/alebo záujmov.
Pokiaľ ide o Rusko a Čínu, jednoznačne existuje súbeh prvého a druhého — aspoň v strednodobom horizonte.
Spojené štáty a Anglosasi vo všeobecnosti sú nepriateľom historickým, stáročným, existenčným. O tom si netreba robiť žiadne ilúzie. Ani my, ani Čína, ktorá sa stala na dve storočia obeťou ponižovania od drzých Anglosasov a dobre si pamätá milióny drogovo závislých, aby sa obohatili britskí upíri.
Američania však naďalej pôsobia ako slon (alebo, pri pohľade na Pompeo, skôr prasa) v obchode s porcelánom.
Napokon bol to Pompeo, ktorý povedal, že Washington je pobúrený porušovaním ľudských práv a policajným násilím v Hongkongu.
A to v čase, keď štyria policajti v USA brutálne zavraždili neozbrojeného a spútaného Afroameričana, čo vyvolalo v Minnesote masívne nepokoje, ktoré rozháňali pomocou omračujúcich granátov, vodných diel a slzného plynu.
To nie je len brvno v oku, ale celý baobab alebo sekvoja.
Núka sa myšlienka, že ide o prelúdium nadchádzajúceho americkéh Majdana.
Američania tiež navrhli uznať nezávislosť Tibetu od Číny. Vážne?
Oni ani nedokážu zvážiť možné následky?
Soloviev v televízii už povedal, že potom bude možné vnímať Odesu tiež ako slobodné mesto. Hoci prečo trocháriť? Pri takomto vyhlásení o Tibete, ak bude vypracované „legislatívne“ (to znamená, že sa bude hlasovať v Kongrese — zatiaľ je to len návrh), rozviaže skutočne veľa rúk.
Bude možné uznať nezávislosť Škótska a Írska, španielskeho Gibraltáru a argentínskych Falklandských ostrovov, ruskej Aljašky a mexického Texasu, nezávislosť piatich indických štátov atď. atď. Až po Atlantický oceán, Tichý oceán a Stredozápad.
Je zrejmé, že v počiatočnej fáze to budú iba prázdne vyhlásenia na oboch stranách (samozrejme, pokiaľ ide o Tibet). Ale potom kto vie…
Správa Bieleho domu zabúda, že takéto hry sa dajú hrať na oboch stranách.
Hlavná vec je, že neskôr potom z Washingtonu zaznie „A to bolo za čo?“.
Alexander Rodžers špeciálne pre News Front
Comments: