Predsedníčka Európskej komisie, Ursula von der Leyen vystupuje pre politika v netradičnej úlohe: učí Európanov pravidlá života. Napríklad obyvatelia Európskej únie, ktorí sa pred týždňom radovali z nového plánu EÚ na obnovu ekonomík krajín postihnutých koronavírom, sa budú musieť zoznámiť s dôležitým pravidlom, podľa ktorého syr zadarmo možno nájsť iba v pasci na myši. Na osnove súčasných európskych udalostí by sa pravidlo malo formulovať ako „bezplatný grant nie je nikdy bezplatný“, ale jeho podstata sa nemení.
Pripomeňme zápletku konfliktu, kvôli ktorej krajiny ako Dánsko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko a dokonca Estónsko vyjadrujú svoju nespokojnosť a dokonca hrozia, že narušia prijatie celoeurópskeho plánu „ekonomickej spásy“.
Taliansko, Španielsko a ďalšie krajiny „európskeho chudobného juhu“ na samom začiatku epidémie začali od Európskej únie ako celku a od Nemecka vyžadovať najmä poskytnutie lekárskej a finančnej pomoci. Namiesto peňazí a lekárov Nemecko poslalo želanie dobrého zdravia a vedeniu postihnutých krajín bola prednesená lekcia o disciplíne, európskej solidarite, rozpočtovej zodpovednosti a reforme štátnych inštitúcií. V Taliansku začal narastať zmätok: solidarita a dane v krajine boli európske (t.j. „Brusel“) a lekári, ktorí prišli z nejakého dôvodu do talianskych nemocníc, boli Rusi, Číňania a Kubánci.
Talianski politici vrátane skupiny starostov dokonca napísali list nemeckým kolegom, v ktorom celkom jasne poukázali na poľutovaniahodné vyhliadky Európskej únie ako celku a najmä eurozóny, ak Rím nedostane peniaze. V podmienkach totálnej hospodárskej a epidemiologickej krízy pre Taliansko by východ z EU alebo eurozóny, spolu s defoltom vo vzťahu k štátnym a súkromným dlhom, by sa mohol stať poslednou šancou na záchranu hoci aj len časti ekonomiky alebo hoci len aj pomstou EU, ktorej vedenie je spoluzodpovedné za taliansku mizériu. Podobné (aj keď menej viditeľné) procesy sa začali objavovať vo verejnej mienke ďalších európskych krajín, najmä tých, ktoré Európska komisia už mnoho rokov núti obmedziť svoje rozpočtové výdavky a deficity. Emmanuel Macron využil situáciu a rezko rebrandingoval svoju starú myšlienku vydávať paneurópske dlhové nástroje — „európske dlhopisy“, za ktoré by malo ručiť Nemecko a ďalšie krajiny s viac či menej zodpovednými rozpočtovými politikami a Francúzsko a jeho partneri môžu míňať peniaze — na sociálne programy a integráciu migrantov. Teraz sa tieto nástroje nazývajú „koronabondami“ a situačná aliancia krajín, ktoré si želajú pod zámienkou koronavírusu realizovať sen o okrádaní nemeckého rozpočtu, začala vyvíjať tlak na Angelu Merkelovú. Nakoniec, pravdepodobne pod hrozbou rozpadu Európskej únie a vlastným ubezpečením samých seba, že „národný štát nemá budúcnosť o samote“, nemecká kancelárka súhlasila s tým, že nové kolektívne dlhy Európskej únie by sa mali skutočne zabezpečiť Nemeckom a krajinami ako Dánsko, Rakúsko a Švédsko.Schéma vyzerala nádherne: Európska komisia vydala „koronobondy“ za 750 miliárd eur, viac ako 500 miliárd sa rozdalo vo forme grantov „chudobným európskym krajinám“ a peniaze veriteľom vráti Nemecko a ďalší lídri v oblasti výšky príspevkov do európskeho rozpočtu, t.j. tie štáty, ktoré do rozpočtu EÚ platia viac, ako z neho dostávajú. Pravdepodobne sa predpokladalo, že najpravdepodobnejším držiteľom týchto dlhopisov bude ECB (tj Európska centrálna banka, „tlačenie eura“), a s ňou je v prípade potreby možné dohodnúť buď odpis, alebo zmeniť podmienky — aj keď o tejto možnosti sa otvorene nehovorí. Vyzeralo to ako rozprávka: bezplatné peniaze riešia všetky problémy! Talianski a španielski politici dokonca začali požadovať ďalšie granty vopred.
Ilúzia bezplatnosti bola však zničená náhle a rýchlo. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen uviedla, že po prvé, „banket“ bude musieť byť zaplatený a po druhé, platba bude povinná, rozdelená všetkým občanom EÚ vo forme nových európskych daní.
Podľa nemeckých médií Deutsche Welle: „Kompenzácia (výdavkov. — vyd.) by sa mala financovať z nových daní alebo „vlastných zdrojov“ každého z členských štátov, ako sa to nazýva v žargóne Európskej komisie. Samotná Európska komisia nemôže vyberať dane. Až doteraz členské štáty EÚ vždy zakazovali Európskej komisii zhromažďovať značné množstvo svojich „vlastných zdrojov“. Vlastné príjmy a vlastné dane vyjadrujú suverenitu moci, a to je niečo, čo členské štáty nemusia nevyhnutne postupovať Bruselu… Aby van der Leyen získala peniaze na splatenie dlhov už v roku 2028, ponúka nejasné dane z plastového odpadu, oxidu uhličitého a dovozu z tretích krajín. ktoré poškodzujú klímu“.
Prejdime z byrokratického bruselského jazyka na hovorenú slovenčinu: Európania budú musieť platiť navyše za každý liter benzínu, za vykurovanie v dome, za každý čínsky produkt, ktorý kúpili, na úkor drahšieho európskeho (pretože čínsky dovoz „poškodzuje klímu“) a za to teraz si užite program „zadarmo“ na záchranu ekonomiky.
Ale to nie je všetko. Pokiaľ sa ešte táto „daňová finta“ dá Európskej komisii odpustiť, reakcia na ďalšie upresnenia týkajúce sa programu „šetrenie ekonomiky po koronavíruse“ môžu vyvolať oveľa väčšie emócie. Ako vieme, pani von der Leyen presadzuje program Európskej zelenej dohody a dokonca aj v čase epidémii pokračuje s plnou podporou Európskej komisie a európskej expertnej skupiny vo filozofii, že „boj proti zmene klímy“ je považovaný za najvyššiu prioritu, na ktorú treba míňať peniaze, požičané vskutočnosti na zastavenie ekonomických dôsledkov koronavírusu.
V osobitnej tlačovej správe z 27. mája Európska komisia výslovne uvádza, na čo značná časť peňazí pôjde (v prioritnom formáte): „Zavádzanie projektov v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, najmä veternej, solárnej a začatia ekologickej vodíkovej ekonomiky v Európe.“
Bolo by to aj smiešne, ale Európska komisia berie situáciu čo najvážnejšie a podľa S&P Global Platts už Európska komisia požaduje odhady a návrhy pre trhy s cieľom vytvoriť „vodíkovú ekonomiku“ a masívne využívanie vodíka ako „zeleného paliva“.
Je tu však malý problém: výroba úplne „zeleného“ vodíka — ako píšu západní analytici a priznávajú európski predstavitelia — je veľmi drahá zábava, pretože „zelená“ energia z veterných mlynov alebo solárnych panelov je sama osebe veľmi drahá, a aby sa ňou mohol vyrábať vodík z vody, to vyžaduje veľké investície. Z tohto dôvodu je Európska komisia pripravená uznať za „čistý“ a hodný financovania a podpory vodík „vyťažený“ zo — zemného plynu. V prípade Európskej únie — vyťažený z dovážaného zemného plynu. Nemecké spoločnosti si mädlia ruky a už bombardujú úradníkov návrhmi na vytvorenie celej „vodíkovej infraštruktúry“ v Nemecku, ktorá však bude vyžadovať veľké finančné injekcie. A je tu veľká šanca, že európske peniaze získané na boj proti dôsledkom koronavírusu pôjdu v skutočnosti na „vodíkovú energiu“, najmä v Nemecku, hoci samozrejme, niektoré z nich pôjdu do Talianska a Francúzska v mene zachovania eurozóny.
Ak sa v politickej situácii nič nezmení, potom sa doslova pred našimi očami uskutoční veľkolepá transformácia: program, ktorý mal „natlačiť euro a rozdeliť postihnutým Talianom“, sa zmení na program „uvaliť na Európanov dane, aby Nemci nakupovali od Ruska plyn a potom predávali vodík Európanom v mene ekológie.“ Nemôžeme nesúhlasiť s tým, že konečná verzia tejto schémy je pre Rusko oveľa výnosnejšia.
Ivan Danilov RIA
Comments: