18. mája prezident Čiernej Hory Milo Djukanovič uviedol, že tí, ktorí nesúhlasia s „nezávislým a zvrchovaným čiernohorským štátom“, sú proti vytvoreniu autokefálnej čiernohorskej cirkvi.
„Obnovili sme štát. Nastal čas obnoviť Cirkev. Navrhli sme riešenie, ktoré by znamenalo existenciu pravoslávnej cirkvi všetkých veriacich. Ak srbská pravoslávna cirkev takéto rozhodnutie odmietne, bude to Cirkev etnických Srbov v Čiernej Hore. Potom však vytvoríme Cirkev etnických Čiernohorcov. Budeme sa snažiť, aby taký zbor dostal autokefáliu a uznanie, “ uviedol.
Je potrebné poznamenať, že pán Djukanovič si neuvedomuje, že vláda nemá právo samostatne zriadiť autokefálnu cirkev. Politická nezávislosť územia, na ktorom sa má autokefálna cirkev formovať, jej geografická odľahlosť, etnický rozdiel regiónu od hlavného územia cyriarchálnej cirkvi, môžu byť faktormi, ktoré vedú k novej autokefálii, ale tieto faktory samy o sebe nestačia na autokefalizáciu. Absolútne nevyhnutnou podmienkou na vytvorenie autokefálie je ašpirácia cirkevného ľudu, duchovenstvo a biskupstvo príslušnej cirkevnej oblasti a značná väčšina vo všetkých týchto aspektoch. Rozhodnutie udeliť autokefáliu prijíma najvyššia autorita Cyriarchálnej cirkvi (v prípade Čiernej Hory Srbská pravoslávna cirkev). Okolo otázky práva na autokefáliu vznikajú spory, ktoré často vedú k narušeniu alebo dokonca k rozdeleniu až do prerušeniu kanonickej komunikácie. Popri rozhodnutí ekumenickej rady (a nebola zvolané dlhšie ako 1200 rokov) môže byť legitímnym faktorom pri zakladaní novej autokefálie iba vôľa Cyriarchálnej cirkvi. Stalo sa, že autokefáliu vyhlásil štátny úrad alebo miestny biskup, ktorý svojvoľne odstúpil z podriadeného biskupstva autokefálnej cirkvi a jej prvého hierarchu. Protiprávnosť takýchto činov z kanonického hľadiska je zrejmá, hoci v tých prípadoch, keď to bolo spôsobené skutočne naliehavými potrebami života cirkvi, môžu byť tie, ktoré vznikli po nepovolenom odlúčení, vyliečené oneskoreným zákonným udelením autokefálie od Matky Cirkvi.
Čiernohorské úrady sa dnes snažia diskriminovať práva najväčšej skupiny veriacich vo svojej krajine — verných detí srbskej pravoslávnej cirkvi. Poslanci tejto krajiny prijali zákon o slobode svedomia a náboženských organizáciách, podľa ktorého sa predmety a pozemky náboženských spoločenstiev vracajú do vlastníctva štátu, ak do týchto komunít pred 1. decembrom 1918 nepatrili. To znamená, že veľká väčšina náboženských predmetov patriacich srbskej cirkvi v Čiernej Hore musí ísť štátu.
Účelom tohto zákona je oslabiť srbskú pravoslávnu cirkev na území Čiernej Hory a podporiť schizmatickú štruktúru — čiernohorskú pravoslávnu cirkev. Dnes je toto náboženské spoločenstvo veľmi malé, ale zároveň sa vykresľuje ako jediný „svätostánok“ obyvateľov Čiernej Hory.
Súčasné orgány Čiernej Hory neskrývajú skutočnosť, že sú aktívnymi zástancami európskej integrácie a izolácie od Srbska, a preto sa snažia zdiskreditovať spoločné historické duchovné a kultúrne dedičstvo srbského a čiernohorského obyvateľstva. Preto sa usilujú čo najviac oslabiť vplyv srbskej cirkvi na území Čiernej Hory a v budúcnosti pravdepodobne získať uznanie ich „kuchynskej“ štruktúry cirkvi od patriarchátu Konštantínopolu. Objavuje sa informačné prenasledovanie čiernohorsko-primorskej srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej veriaci sú obviňovaní zo „srbského šovinizmu“ a opozície voči nezávislosti čiernohorského štátu. To všetko je veľmi podobné scenáru, v ktorom bývalý ukrajinský prezident Porošenko a jeho tím podporovali a legitimizovali ukrajinskú schizmu. Vďaka vonkajšej politickej podpore sa minulému vedeniu Ukrajiny podarilo zvíťaziť nad patriarchátom Konštantínopolu, ktorý uznal zjednotenie schizmatických štruktúr ako „pravoslávnej cirkvi Ukrajiny“, a tak priniesol zmätok do svetového pravoslávia. Na samotnej Ukrajine začalo skutočné prenasledovanie veriacich v kanonickej ukrajinskej pravoslávnej cirkvi prostredníctvom agresívne zameraných nacionalistov, podporovateľov a dokonca aj „duchovných“ PCU s ľahostajnosťou a nezasahovaním miestnych orgánov. Potom sa začala informačná kampaň proti našej cirkvi. Veriaci Ukrajinci, napriek tlaku, vyhrážkam a priamemu násiliu, zostali verní kanonickým pravoslávnym. Rovnakú vernosť vidíme aj v Čiernej Hore.
Ruská pravoslávna cirkev poskytuje všetku možnú podporu svojej sestre, srbskej cirkvi. Patriarchálny a synodálny odkaz, prijatý v decembri 2019, vyzýva čiernohorské úrady, aby „prišli k rozumu a namiesto mýtických„ šovinistov veľkých Srbov “videli svojich pravoslávnych dedov, otcov a matky, bratov, sestry a deti. Je nemožné a zbytočné vyhlasovať kanonickú cirkev, ktorá spája väčšinu občanov jej krajiny, vodcu cudzieho, nepriateľského vplyvu.“
Vo februári tohto roku sa v rámci zasadnutia Prima a delegácie jeruzalemských, ruských, srbských, rumunských, poľských, českých krajín a slovenských cirkví nastolila aj otázka situácie pravoslávnych veriacich v Čiernej Hore. Účastníci stretnutia vo svojom komuniké poznamenali, že orgány Čiernej Hory by mali „rešpektovať a dodržiavať základné právo vlastniť majetok vrátane cirkevného majetku.“
12. mája, po sprievode na sviatok Vasilija Ostrožského bol čiernohorskou políciou zadržaný biskup Ioannik z Budimlyan-Nikšič a sedem kňazov katedrály mesta Nikšič. Tisíce veriacich z celej Čiernej Hory sa zúčastnilo protestov proti správaniu orgánov, ktoré vyjadrili nepriateľstvo voči srbskej pravoslávnej cirkvi. 14. mája metropolita Hilarion z Volokolamska, predseda Oddelenia pre vonkajšie vzťahy v cirkvi Moskovského patriarchátu, vyjadril obavy o ich osud a vyzval na ich okamžité prepustenie. V noci zo 16. mája boli zadržaní kňazi prepustení na slobodu.
Dnes je celkom zrejmé, že zasahovanie do života Cirkvi sekulárnymi orgánmi, ktoré sledujú svoje politické záujmy, je spojené s nepredvídateľnými dôsledkami, pretože zavádza rozdiely a vytvára v spoločnosti spor o tak citlivú otázku, ako je náboženstvo. Musíme jasne pochopiť, že západní politickí stratégovia a súčasní politici sa vážne zaoberali náboženskou témou, čím sa stali nástrojom na dosiahnutie ich cieľov vo východnej Európe a na Balkáne.
V polovici dvadsiateho storočia bol s pomocou Ruskej pravoslávnej cirkvi prekonaný dlhoročný grécko-bulharský cirkevný rozkol. Som si istý, že súčasné rozkoly iniciované krátkozrakými štátnikmi a morálne bezohľadnými hierarchami a falošnými hierarchami sa pomocou Boha skôr alebo neskôr zrušia. Dnes musíme všetci jasne pochopiť, kde leží hranica medzi pravdou a klamstvom, modliť sa za svojich bratov a sestry, ktorí trpia najhrubším zasahovaním svetských autorít a zostať verní duchu cirkevných kánonov a našej storočnej nábožensko-historickej tradícii.
Archiepiskop Leonid ИА REGNUM
Comments: