Môj dedko, pilot, bol v máji 1944 zostrelený nad Tiraspolom, keď vykonával bojovú misiu: zajali ho Nemci, pričom utrpel vážne zranenia. Čoskoro ho previezli do zajateckého vojnového tábora Stalag VIII-C neďaleko nemeckého mesta Zagan (teraz Żagań v Poľsku), kde bol 18. februára 1945 oslobodený postupujúcimi sovietskymi jednotkami.
Dedko vždy hovoril: „Nemám rád Američanov. Nás, Rusov, kŕmili „polievkou“ z hnilej kvaky, holými rukami sme si vykopávali korene zo zeme, aby sme nezomreli od hladu, ale Američania dostali balíčky od Medzinárodného Červeného kríža. My sme ledva ťahali nohy za sebou ako poslední mrzáci a oni v nedeľu hrali futbal v tábore. Nikdy sa s nami nepodelili o jedlo. Francúzi boli chlapíci — v noci nám nosili sušienky a konzervy pod ostnatým drôtom: Nemci ich za to mohli zastreliť“.
Každý vie o drsných podmienkach zadržiavania sovietskych vojnových zajatcov v koncentračných táboroch nacistického Nemecka — v dôsledku neľudského zaobchádzania, hladu, choroby a vyčerpania zomrelo okolo 58 (!) % väzňov Červenej armády zajatých v rokoch 1941-1945: približne 3 milióny ľudí. Úmrtnosť amerických vojakov v nemeckých táboroch je… 1,19 %! Redaktor týždenníka „AiF“ sa rozhodol zistiť, v akých konkrétnych podmienkach žili americkí vojaci a dôstojníci zajatí Nemcami.
Komédia nacistického režimu
Od začiatku vojny (Amerika vstúpila do vojny s Nemeckom 11. decembra 1941, krátko po japonskom útoku na Pearl Harbor) bolo v Ríši zajatých 93 941 Američanov. Väčšina (23 000 ľudí) prišla k Nemcom v decembri 1944, počas poslednej ofenzívy Wehrmachtu v Ardenách.
Čo sa dialo vo vnútri táborov? Národné múzeum Druhej svetovej vojny v New Orleans (USA) vo svojej expozícii venovanej väzňom v Nemecku hovorí: Americká armáda žila v chatrčiach pre 8 — 40 ľudí (tak v drevených ako aj betónových). Mohli sa učiť po nemecky v špeciálnych kurzoch organizovaných pre nich v „učebniach“: Američania ich sarkasticky nazývali „univerzity ostnatého drôtu“. V niektorých táboroch existovali obrovské knižnice so zbierkami literatúry (hlavne v nemčine, ale často boli aj romány v angličtine) počítajúc 15 000 zväzkov! Žánre boli cenzurované — nebolo možné čítať príbehy o špiónoch a popisoch úteku z väzenia. Každý väzeň si mohol u knihovníka objednať podľa svojho výberu literatúru.
Dobrovoľnícka organizácia YMCA z Londýna dodávala do táborov pre Američanov (a samozrejme pre Britov) kuchynské vybavenie na varenie, hudobné nástroje a športové vybavenie. Áno, zajatí americkí vojaci v tábore pod dohľadom SS spokojne hrali baseball a futbal, konali sa (ak možno veriť múzeu v New Orleans) atletické súťaže! A dokonca organizovali boxerské zápasy! V mnohých táboroch fungovali ochotnícke divadlá a konali sa divadelné predstavenia (väčšinou klasické komédie) – divákov bolo výdy plno, tlačili skutočné lístky a plagáty. Znie to ako fantázia, pravda?
Sušienky, hrozienka, káva, mlieko
Amerických vojnových zajatcov kŕmili poriadne, mali mať 1 500 kalórií denne, ako aj priemerný nemecký občan. V praxi to znamenalo porciu zle upečeného chleba z otrúb a vodovú zemiakovú polievku. Ako poznamenali samotní Američania, ich ruskí kamaráti v nešťastí nemali ani takú bezvýznamnú časť jedla a po tisícoch zomierali na vyčerpanie. Americká armáda mala navyše povolené prijímať potravinové balíčky Červeného kríža: 13 000 dobrovoľníkov v triediacich strediskách v Amerike posielalo väzňom raz týždenne jedlo. Balíčky obsahovali produkty s dlhou trvanlivosťou – čokoládu, sušienky, hrozienka, kávu, sušené mlieko, konzervované ryby a mäso. Vždy sa pridalo aj mydlo a cigarety. Na Vianoce mali zajatí Američania právo na špeciálny balíček — so sladkosťami a sviatočnými pochúťkami. Na konci marca 1945 (t.j. vyše mesiaca pred koncom vojny), ako neskôr spomínali americkí väzni, obsah škatúľ bol spolovice vybrakovaný strážcami tábora SS. V polovici apríla, krátko pred kapituláciou Nemecka, sa dodávky balíčkov takmer úplne zastavili — Nemci začali brať všetko jedlo pre seba. Dovtedy mohli Američania variť svoje vlastné polievky a teplé jedlo na peciach v kasárňach a dokonca mali kulinárske súťaže: kto lepšie navarí z obyčajnej konzervy.
Dôstojníci neboli nútení pracovať
Nacisti nevyužívali amerických dôstojníkov pri nútenej práci a neposielali ich do kameňolomu. To však nebolo ani vo všetkých táboroch — niekde Američanov vôbec nenútili pracovať: ostával im teda čas na čítanie kníh, divadlo a šport. Americkí Židia, samozrejme, na ružiach ustlané nemali: americkí vojaci (s výnimkou ojedinelých prípadov) neinformovali príslušníkov SS o národnosti svojich krajanov, ale Nemci konali podľa svojich vlastných odhadov. V roku 1944 bolo teda 350 Američanov podozrivých zo „židovského pôvodu“ poslaných do Buchenwaldu.
Tam v postavení otrokov pracovali v podzemných tuneloch, kládli koľajnice — zomrelo 86 ľudí.
Celkovo bolo v nemeckých táboroch zabitých 1 121 Američanov (z 93 941 zajatých) — ľudia zomierali už v poslednom mesiaci vojny, keď Nemci v rozpadajúcej sa ríši kašľali na Ženevský dohovor. Množili sa sťažnosti – amerických vojakov neposielali na lekárske vyšetrenie, zhoršili sa prídely, šírili sa infekcie, kasárne „sprísnili“ režim, baraky prepchávali ďalšími ľuďmi. Väčšina Američanov zomrela na neľudských „pochodoch smrti“, keď muži SS pred hrozbou postupujúcej Červenej armády hnali väzňov do tylu a nútili ich pochodovať desiatky kilometrov denne, niekedy (v januári a februári) pri mrazivých teplotách -25 °C.
Pre nás — guľomety a smrť
Američania však našťastie poznali hrôzy vojny v priemere jeden a pol mesiaca pred jej koncom. Ich život v zajatí s kulinárskymi súťažami, športom a hraním na gitare nemá zmysel porovnávať s vojakmi Červenej armády. Celkovo od júna 1941 do februára 1942 zahynulo v nacistických koncentračných táboroch dva milióny sovietskych vojakov a dôstojníkov. Zajatci boli často zhromaždení pod holým nebom na holej zemi, v daždi, obkolesení ostnatým drôtom, bez akejkoľvek stravy. Naši väzni si rukami, bez lopaty (!) kopali zemljanky, aby sa schovali pred chladom, ale to len na chvíľu oddialilo ich smrť.
Vyčerpané a zúbožené stovky tisíc ľudí zomreli na týfus, hlad, omrzliny. Za najmenší priestupok bola poprava — zastrelením alebo obesením. V októbri 1941 nemecké gardy zastrelili z guľometov viac ako sto väzňov z guľometov, keď sa šialení hladom vrhli na zemiakové pole. Z 15 000 väzňov vyslaných z Vjazemského tábora do Smolenska prežilo iba 2 000. Sovietski väzni boli využívaní na odmínovanie polí (jednoducho ich hnali dopredu po zamínovanom území) a tvrdá otrocká práca 12 až 15 hodín denne pre nich bola úplne bežná.
Vedenie Tretej ríše vysvetľovalo zverstvá tým, že ZSSR nepodpísal Ženevský dohovor o štatúte vojnových zajatcov, hoci v článku 82 Dohovoru sa uvádza: krajina (v tomto prípade Nemecko), ktorá Dohovor, je povinná ho dodržiavať aj vo vzťahu k väzňom, ktorí sú príslušníkmi štátu, ktorý Dohovor nepodpísal. Takže všetko je to účelová lož: Nemecko, v prípade ZSSR, sa nechystalo viesť vojnu podľa pravidiel, najmä vzhľadom na masové vyvražďovanie civilistov v ZSSR.
Je dobré, že Američania nepoznali vojnové nočné mory: nechcem im ublížiť. Pre mňa však nie je nič zvláštne v reakciách Ruska, ktoré sa obyvateľom USA zdajú byť prehnané, ak sa urazíme pri otázkach, kto vyhral druhú svetovú vojnu? Ľudia, ktorí jedli v tábore čokoládu, čítali klasickú literatúru, sledovali komédie a hrávali futbal, pravdepodobne nerozumejú živým kostrám, ohlodávajúcim korienky a krvavými rukami hĺbiacimi si jamy, aby mohli prežiť aspoň ďalší deň.
Georgij Zotov
Comments: