Dnes som videl na internete pozitívnu a dychberúcu informáciu, že firma Levi Strauss & Co sa tiež zapojila do globálneho boja proti rasizmu. Napísali o tom priamo na Facebooku. Wtf? Musíme odstrániť nerovnosť, žiť s novými hodnotami a bla bla bla. Celý manifest namotali. Teraz budú starostlivo sledovať rasovú diverzifikáciu, aby nedošlo k ďalšej diskriminácii. Ojoj! Fajne, hm?
A z nejakého dôvodu som si spomenul na Grétu Tunbergovú. Prečo? V dávnych dobách, ešte pred pandémiou koronavírusu a nezávislým verejným vzdelávaním v centre mesta Seattle, bola taká jedna dievčina — nezmieriteľný a presvedčený bojovník za klímu a ekológiu. Ukradli jej detstvo, ako sama povedala. Bola za všetko dobré a proti všetkému zlému. Križovala na jachte oceány, len aby nemusela cestovať lietadlom, čím by otravovala atmosféru. Na všetkých hádzala hrozné pohľady – na politikov aj biznismenov… Pechorila sa v OSN, dokonca aj v Davose mala hlavné slovo. Jedným slovom — bojovníčka.
No ale aj tak tu niečo nesedí — niekde v Afrike sú deti, ešte mladšie ako Gréta, prehrabávajúce sa na obrovských skládkach elektroodpadu z krajín „civilizovaného sveta“, ktoré vykutrávajú staré počítače a televízory a snažia sa z nich získať nejaké viac či menej cenné materiály, aby si mohli pre seba aspoň niečo zarobiť. Čo tam po ekológii… Dýchajú tam najrôznejšie jedovaté svinstvá a len málo z nich dožije do tridsiatky. Alebo také pobrežie Indického oceánu s vrakoviskami lodí. Stačí sa len pozrieť na fotografie a na tých ľudí, čo tam pracujú. Natíska sa otázka — „Haló, Gréta, dievča zlaté, a čo títo nešťastníci?“ No Gréte to je fuk. Lebo jej ukradli detstvo!
A teraz o «Levisovi». Zrazu bojuje proti rasizmu. Na plné gule. No je tu niekoľko „ale“. Dnes nenájdete jediné «levisky», ktoré by boli vyrobené v USA. V tej krajine, kde teraz bojujú proti diskriminácii a nespravodlivosti.
No šijú ich v rôznych krajinách tretieho sveta, napríklad na Haiti, v Bangladéši alebo Kambodži. Šijú ich v chatrčiach bez ventilácie, špinavých a páchnucich. A tam chudobné miestne ženy sedia pri mašinách a dostávajú za to pár šestákov. A nie je výnimkou, že šijú aj deti. Útle, vyčerpané deti. Tie sú platené ešte horšie.
Ešte aj v Lesotho v Afrike šijú „levisky“. 10 000 tisíc upachtených žien. Šéfujú im bieli zahraniční manažéri. Civilizovaní a kultúrni. A okrem toho, že tam tie ženy šijú džínsy, musia «bielym golierikom» od spoločnosti Levis, ktorá bojuje proti rasizmu, uspokojovať ich sexuálne chúťky. Dokonca si niektoré, čo sa im najviac páčili, zobrali domov. Keď sa to prevalilo, vedenie vyjadrilo „svoju najhlbšiu ľútosť“.
A nohavice, ktoré šijú ženy a deti vo všetkých týchto nešťastných kútoch sveta, sa potom predávajú v „civilizovaných“ krajinách. Nie sú lacné, klasický model 501 stojí toľko, koľko si zarobí jedna žena za týždeň. Môžeme si teda predstaviť, aké zisky idú do Spojených štátov, do samotného sídla, kde zúri neľútostný boj proti rasizmu. A čo zisky – megazisky. Rozdelia si z nich dividendy a tantiémy a to sa potom bojuje proti rasizmu. Hlavne neprezmýšľať o Kambodži alebo Haiti, kde tí, ktorí tieto zisky vytvárajú, majú sotva na misku teplej polievky. Človek si však môže povedať, že to je, koniec koncov, jedno. Pretože to nie je rasizmus. To je iné. Takže – žiadne hryzenie svedomia. A vôbec — toto je biznis, voľná ruka trhu, čo na tom.
A napokon, nielen Levis teraz bojuje proti rasizmu v USA. Celé tlupy firiem, bez hanby a svedomia, zneužívajú najchudobnejšie krajiny na otrockú prácu. A pár «vyvolených» z týchto superziskov bohatne. Na webovej stránke každej takejto spoločnosti určite nájdeme protirasistický manifest. Bez toho to nejde. Trendy, móda. V skutočnosti je to všetko číre pokrytectvo a lož.
A tam, kde uškrtili Georgea Floyda, nakladú kade a budú krstiť ľudí. Začnú zázračné uzdravenia a objaví sa nové náboženstvo. Veľmi progresívne. A pastor bude mať oblečené nové „levisky“. Model 501.
Hlas Mordora špeciálne pre News Front
Comments: