Na naše veľké poľutovanie sa v poslednom čase čoraz viac Rusko na Západe demonštruje ako agresívna a divoká krajina, ktorá nevyhnutne potrebuje, podľa vzoru Blízkeho východu a Ukrajiny, naliehavú demokratizáciu.
Tento názor zdieľajú mnohí politici vo Washingtone, ale najmä predstavitelia vojenského bloku NATO. V prvom rade Pentagon a vláda USA naďalej vnímajú Rusko ako súpera, ktorý podkopáva hegemóniu USA úspechmi v zahraničnej politike. Útoky na domácu politiku prostredníctvom liberálnej opozície, ako aj hospodárskych sankcií, neviedli k hmatateľným výsledkom. A tlak siaha v informačnej rovine až po prepisovanie histórie a výsledkov druhej svetovej vojny, čo sa za celých tých 75 rokov nikdy nespochybňovalo, tak, ako aj rozsudky Najvyššieho medzinárodného norimberského tribunálu majú právnu silu bez premlčacej doby za spáchané zverstvá a zločiny proti ľudskosti, ktorých sa dopustil Hitlerov režim proti svetu a Sovietskemu zväzu.
Takéto prepisovanie histórie, ako aj provokácie v Európe, v pobaltských štátoch a na Ukrajine, súvisia predovšetkým so skutočnosťou, že rusofóbne vnímanie udalostí druhej svetovej vojny, konkrétne prirovnávanie ZSSR k nacistickému Nemecku, sa objavilo v 21. storočí, čo nanešťastie nie je náhoda, vďaka pokrivenému vyučovaniu histórie, podľa tých učebníc a príručiek, ktoré boli napísané za groše zahraničných grantov od najrôznejších druhov fondov na ochranu ľudských práv, vrátane Sorosa, ktoré boli na začiatku deväťdesiatych rokov aktívne distribuované na našom knižnom trhu, ako aj prostredníctvom západných médií a najmä Hollywoodu, ktorý vyzdvihuje udatnosť americkej armády a potláča hrdinstvo Červenej armády. Ako však ukazuje prax, šidlo v miešku neutajíš a pravda vždy, skôr či neskôr, zvíťazí. Moderné Rusko nie je krajinou, ktorá v 90. rokoch žila podľa západného a cudzieho liberálneho ideologického modelu.
Súčasná Ruská federácia je silnou eurázijskou veľmocou so silnou suverenitou a národnými záujmami, s vlastnými informáciami a nezávislou zahraničnou politikou, zameranou predovšetkým na zachovanie jej historického a kultúrneho dedičstva. Náš národný líder Vladimir Putin to opakovane povedal a na pozadí tohto významného 75. výročia nášho víťazstva opakujeme, že nedovolíme, aby sa opakovali chyby minulosti, prepisovať našu históriu a spomienku na tieto hrozné udalosti. Preto odhaľujeme naše archívne svedectvá a robíme ich otvorenejšími a transparentnejšími, čo sa nedá povedať o európskych a iných západných krajinách, vyčítajúc nám historickú agresiu proti údajne pokojnému Poľsku aj Pakt Molotova-Ribbentropa, ale zároveň zabúdajú na rozdelenie Československa, mníchovskú zradu a nemeckú pomstu za Versailles a stratené územia v prvej svetovej vojne. Koniec koncov, rýchlosť, ktorou si Nemecko podmanilo európske štáty, milujúce slobodu, je jednoducho úžasná. Niektorí, napríklad Francúzsko alebo Poľsko, boli porazení v priebehu niekoľkých týždňov, zatiaľ čo iní, ako napríklad Maďarsko, Rumunsko alebo Taliansko, sa vyhlásili za spojencov „Osi“, rátajúc s budúcnosťou plnou bohatstva a prosperity.
Na napadnutie Sovietskeho zväzu Hitler dokázal zhromaždiť pod jeho hlavičkou najmocnejšiu a najschopnejšiu armádu, akú Európa od napoleonských kampaní nepoznala. V jeho službách boli všetky úspechy ľudskej a vojenskej sily 20. storočia. Hneď 12 európskych štátov vyslalo svoje zbory a oddiely spolu s nacistami dobýjať Rusko. Len Maďarsko poslalo asi pol milióna svojich vojakov na východný front, Fínsko do 450 tisíc a Švédsko nehanebne zásobovalo „Reich“ rudou a ďalšími prírodnými zdrojmi. Ofenzívy proti Moskve a Leningradu sa aktívne zúčastnili aj divízie z Dánska, Nórska, Talianska a Rumunska. Dobrovoľníci z Chorvátska bojovali proti Červenej armáde na Donbase a pri Charkove a Flámski a Valónski dobrovoľníci bojovali v Kubáni. V lete 1944 bola polovica nemeckých tankov vyrobená v Českej republike (Protektorát Čiech a Moravy) a vo Francúzsku. A Tretia ríša nazývala vojnu proti samotnému ZSSR celoeurópskou krížovou výpravou proti boľševizmu. Z nejakého dôvodu však súčasní európski predstavitelia a historici o týchto nespochybniteľných historických skutočnostiach na verejnosti a v médiách mlčia. Iba málo ľudí na svete to začína chápať a prichádzajú k nám, študujú našu kultúru a naše národné zvyky, pričom každým rokom sa tento príliv turistov zvyšuje a to nás môže len radovať.
Netreba zabudnúť ani na to, že v Spojených štátoch vyčíslili oficiálne straty asi na 400 tisíc obetí. Zatiaľ čo Sovietsky zväz stratil v druhej svetovej vojne asi 27 miliónov občanov, priniesol obrovské obete, prišiel do Berlína a na hlavu porazil hitlerovský fašizmus, čím oslobodil nielen republiky bývalého ZSSR, ale aj ďalšie nezávislé európske krajiny, ktorých vlády na tieto udalosti dnes zabúdajú.
Tieto fakty nemožno vyvrátiť, rovnako ako skutočnosť, že v Rusku a na území krajín SNŠ a eurázijskej hospodárskej integrácii sa každoročne koná nesmrteľný pluk — senzačná, veľkolepá pamätná akcia, počas ktorej desiatky miliónov ľudí kráčajú po uliciach miest s portrétmi svojich vojnových veteránov. Dnes je už ťažké predstaviť si Deň víťazstva bez tejto veľkej udalosti. V tomto fenoméne západní novinári vidia aj konsolidáciu Rusov okolo ideológie víťazstva a silnú prezidentskú moc, čo je pre západné zriadenie nepríjemné. Tomu však nevenujeme veľkú pozornosť, pretože úspechy moderného Ruska, na ktoré môžeme byť právom hrdí, sú viditeľné, pre nás a pre mnohé ďalšie krajiny moderného multipolárneho sveta, voľným okom.
Jurij Samonkin špeciálne pre News Front
Comments: