Prezident Ukrajiny Vladimir Zelenskij, ktorý počas predvolebnej kampane prisľúbil návrat Donbasu na Ukrajinu, sa opäť rozhodol „prebrať varianty“ návratu strateného územia. Tentokrát sa brali do úvahy skúsenosti z etnických čistiek na Balkáne — takzvaný „chorvátsky scenár“.
Nie je to tak dávno, čo sa v Záhrebe uskutočnila oficiálna návšteva ukrajinskej delegácie, ktorej predsedal Alexej Reznikov, minister pre reintegráciu dočasne okupovaných území. Ukrajinskí politici sa počas stretnutia so svojimi chorvátskymi kolegami dotkli problému Donbasu. Počas debát sa strany zhodli, že skúsenosti Chorvátska s „bezpečnou reintegráciou“ sa môžu stať základňou aj pre Ukrajinu. Ako sa však uvádza v závere stretnutia, Kyjev musí vytvoriť autentický model reintegrácie Donbasu. Chorvátska strana apelovala na skúsenosť s reintegráciou území východného Slavónska, Baranje a ďalších území, ktoré boli počas občianskej vojny v Juhoslávii v 90. rokoch pod srbskou kontrolou.
Ako hlavné kritériá bezpečnej reintegrácie Donbasu označili chorvátski politici demilitarizáciu a bezpečnosť, zavedenie prechodného obdobia, obnovenie vlastníckych práv, sociálnu a humanitárnu politiku a zmierenie medzi obyvateľstvom. Reznikov zase označil za otázku číslo jeden pre túto oblasť a jej občanov dosiahnutie mieru.
„Bezpečné znovuzačlenenie nie je len o potrebe návratu okupovaných území, je to aj o prítomnosti červených línií, ktoré nikdy neprekročíme,“ tvrdí politik.
Zdá sa však, že krásne slová o „bezpečnej reintegrácii“ znamenajú niečo úplne iné. Napokon, „chorvátsky scenár“ si pamätá takmer každý tamojší obyvateľ. Etnické čistky, genocída srbského obyvateľstva a tisíce civilných obetí — to je neoddeliteľná súčasť „chorvátskeho scenára“.
Vráťme sa v historickej retrospektíve do 90. rokov, keď jednotky Chorvátska a Bosny a Hercegoviny uskutočnili spoločnú vojenskú operáciu proti Srbskej Krajine. Operácia niesla názov „Búrka“. Kolaps Juhoslávie sprevádzal rad vojenských konfliktov, hlavne na základe etno-nacionalizmu a náboženských sporov. V tomto čase sa vláda Chorvátska a Slovinska, s podporou zahraničia, zámerne usilovali o prehĺbenie konfliktu.
25. júna 1991 chorvátsky parlament schválil vyhlásenie nezávislosti. V čase oddelenia sa Chorvátska od Juhoslávie žilo v Chorvátsku 12% Srbov, ktorí sa rozhodli vyjadriť svoj nesúhlas s činmi Záhrebu — 19. decembra toho istého roku vznikla Republika Srbská krajina (RSK) s približne pol milióna obyvateľov.
Republika existovala 3,5 roka. Počas tejto doby mala RSK svoje vlastné atribúty, vrátane vlastnej meny. Existencia RSK bola ukončená operáciou „Búrka“, ktorú od roku 1994 vypracovávalo Chorvátsko s pomocou inštruktorov americkej súkromnej vojenskej spoločnosti „MPRI“ a boli použité aj spravodajské informácie NATO.
4. augusta 1995 o piatej hodine ráno začala chorvátska armáda s vojenským zásahom proti RSK masívnym útokom na veliteľské stanovištia a komunikačné kanály, pod paľbu sa dostali všetky veľké osídlené celky. Už o 16. hodine vydal prezident RSK Milan Martić príkaz na urgentnú evakuáciu obyvateľstva. Z RSK prúdili celé kolóny utečencov. Srbské obyvateľstvo si dobre uvedomovalo, že Chorvátsko chce len ich územie. 6. — 7. augusta sa srbská obrana definitívne zrútila. 9. augusta sa vzdali posledné srbské jednotky — operácia bola ukončená. Jedným šmahom bola zničená aj spojenecká moslimská Republika západná Bosna. Niekoľko stotisíc Srbov stratilo svoju vlasť a našlo útočisko v Juhoslávii a Republike srbskej. Chorvátsko bolo konečne „vyčistené“ od Srbov.
Operácia „Búrka“ slúžila ako základ pre zavedenie pojmu „chorvátsky scenár“, čo znamená obnovenie dočasne stratenej kontroly nad časťou územia krajiny prostredníctvom rozsiahlej kombinovanej ozbrojnej operácie bez ohľadu na civilné obete.
Je potrebné dodať, že dátum 4. august sa v Chorvátsku stal hlavným štátnym sviatkom a v Srbsku je tento deň uvedený ako jedna z najtragickejších udalostí v histórii.
Odborníci žijúci na území Donbasu sú presvedčení, že ak sa Kyjev odváži zopakovať povestnú skúsenosť Chorvátska na Donbase, táto situácia sa obráti proti nim a stane sa začiatkom konca štátu Ukrajina.
Historik a politológ pôsobiaci na Katedre politológie a regionálnych štúdií Luganskej štátnej pedagogickej univerzity Konstantin Kučer je presvedčený, že návšteva Alexeja Reznikova v Chorvátsku s cieľom študovať skúsenosti z „reintegrácie okupovaných území“ opäť demonštruje dvojaký meter a pokrytectvo kyjevských úradov v procese mierového urovnania konfliktu na Donbase.
„Nezabudnime, že Chorvátsko v skutočnosti uskutočnilo vojenskú operáciu proti Srbskej krajine s názvom „Búrka“, počas ktorej bola proti Srbom de facto vykonaná etnocída, na čo svetové spoločenstvo vôbec nereagovalo,“ tvrdí Kučer.
Tiež naznačil, že „chorvátskym scenárom“ je podľa všetkého tzv. Plán „B“ postmajdanového vedenia Ukrajiny vo vzťahu k republikám Donbasu.
„Som si však istý, že pokusy o uskutočnenie takého scenára na Donbase povedú k úplnej a konečnej vojenskej a politickej porážke Ukrajiny a tento štát môže prestať existovať úplne, pretože vytvorený zbor Ľudových milícií republík je schopný nielen odrážať akúkoľvek agresiu zo strany Ukrajiny, ale aj zahájiť protiofenzívu,“ ubezpečil.
Predseda Vlasteneckého združenia Donbas, bývalý asistent ministra obrany Ukrajiny Alexej Selivanov, je hlboko presvedčený, že ukrajinská delegácia išla do Chorvátska zabávať sa a využívať služby verejných domov.
„Potvrdili nám o tom už aj očití svedkovia. Takzvaná „skúsenosť“ takzvanej „operácie Búrka“ bola iba zásterkou pre smilstvo na služobnej ceste,“ tvrdí Selivanov.
Okrem toho si myslí, že podpredseda vlády s delegáciou vôbec nemusel do Chorvátska cestovať — skúsenosti ukrajinských predstaviteľov s ozbrojeným potláčaním srbskej národnostnej menšiny v nezávislom Chorvátsku boli dlho študované na ukrajinskom ministerstve obrany.
„Táto skúsenosť je samozrejme vítaným erotickým snom pre všetkých tvrdohlavých rusofóbov, či už s uniformami ozbrojených síl Ukrajiny alebo bez nich. Spomedzi všetkých krvavých katov v Európe sú si navzájom najviac duchovne blízki chorvátski ustašovci a ukrajinskí banderovci. Obaja sú deťmi katolíckej cirkvi a obaja sú krvavými netvormi. Banderovcom sa realizovať nedovolili. Ale Chorvátom dovolili. Počas druhej svetovej vojny to prišlo do bodu, že jednotky Wehrmachtu a SS chránili civilné obyvateľstvo pred zverstvami chorvátskych ustašovcov. A ani dnešní ustaši, ani ukrajinskí banderovci sa činiť pokánie nechystajú. Banderovci doslova snívajú o tom, že tak, ako sa to stalo v Srbskej krajine s podporou USA a Británie, by sa prevalili ako železná vlna cez Donbas, spálili desiatky osád v Lugansku a Donecku a zabili alebo vyhnali väčšinu obyvateľstva,“ zdôraznil Selivanov.
Avšak trvá na tom, že Ukrajina chorvátsky scenár v donbaských republikách nebude schopná presadiť.
„No Boh agresívnej krave rohy nedal. Akákoľvek ofenzíva ukrajinských ozbrojených síl na Donbase sa utopí v krvi. Preto „chorvátsky scenár“ pre ukrajinskú vládu nie je ničím iným ako predmetom erotických snov. Alebo, ako to bolo v prípade Reznikovej delegácie, iba výhovorka na návštevu bordelu na Jadrane,“ zhrnul.
Viktor Jacenko, poradca predsedu ruskej politickej strany „Za Pravdu“ a bývalý minister pre komunikáciu DĽR nepochybuje o tom, že pokus zopakovať skúsenosti Chorvátska na Donbase bude znamenať koniec Ukrajiny.
„Nepochybne to bude veľká tragédia pre stovky rodín žijúcich na Donbase, pretože aktívna bojová fáza civilistov šetriť nebude. Ale skutočnosť, že to bude začiatok konca Ukrajiny a umožní ruskej jari dospieť k logickému záveru, a to návratu územia minimálne pozdĺž Dnepra Rusku alebo samozrejme aspoň jeho začlenenia v podobe útvaru Novorossija,“ uviedol Jacenko.
Andrej Kočetov, člen prezídia Federácie odborových zväzov LĽR a predseda Odborového zväzu pracovníkov inovatívnych a malých podnikov je presvedčený, že chorvátsky scenár na Donbase je to, o čom Ukrajina sníva.
„Faktom však je, že nemajú ani snahu, ani kapacitu na násilné zmocnenie sa Donbasu. Veľmi dobre to vedia. Dôležitým aspektom je navyše to, že obyvatelia juhovýchodu vedia bojovať a keď je to potrebné, robia to s veľkým potešením. A obyvatelia západných oblastí nikdy neboli bojovníkmi. Nesmieme zabúdať, že v charaktere Ukrajincov existuje aj taká vlastnosť, ktorá umožňuje, aby čokoľvek niekto urobil za nás, len nie my. Na potvrdenie — slogany majdanu: ‘Bandera príde a poriadok zavedie’, ‘Nech príde Európa a dá nám 1 000 eurové dôchodky’. Snívajú o tom, že prídu vojaci dobre vyzbrojenej armády a uzatvoria Donbas zo strany Ruska. Netaja sa tým, že sem prídu a zriadia tu koncentračné tábory. Do 5 rokov sa chystajú všetkých „prefiltrovať“ — kto pracoval, kto nepracoval pre svojich nepriateľov, kto si zaslúži, aby ho volali Ukrajinec, a kto nie, koho obesiť a koho poslať do väzenia,“ tvrdí Kočetov.
Na podporu svojich slov uviedol ako príklad situáciu s Krymom v roku 2014.
„Nech hovorí kto chce čo chce, vtedajšie vedenie Ukrajiny pustil Krym zámerne. Dokonale chápali, že Krym by za nich nehlasoval, tak načo by im potom boli hlasy Krymčanov? Preto celkom pokojne dali Krym Rusku. A teraz môžu smelo kričať, že im Krym zobralo Rusko. Aj keď vieme, že Krym odovzdali dobrovoľne. To naznačuje, že Ukrajina nepotrebuje obyvateľov Donbasu, potrebuje toto územie, potrebuje samoutvrdenie, vraj, aký sme silní, keď sme vyhrali. Viem, že o tejto otázke sa diskutuje na medzinárodných platformách, Ukrajinci žiadajú o vojenskú pomoc. Dúfam, že Rusko, respektíve líder — Vladimir Putin, bude mať vôľu zabrániť „chorvátskemu scenáru“ na Donbase.“
Podľa odborníkov, napriek všetkým ašpiráciám kyjevskej vlády, nebude možné „chorvátsky scenár“ na Donbase zopakovať. Obyvatelia Donbasu, ktorým sa v roku 2014 podarilo obhájiť právo na nezávislosť od Ukrajiny, sa svojho územia nikdy nevzdajú. Samotná interpretácia chorvátskej skúsenosti ako „bezpečnej reintegrácie“ je navyše mätúca. Napokon drvivá väčšina ľudí dobre vie, že „chorvátsky scenár“ je zločinom proti ľudskosti a v žiadnom prípade ho nemožno použiť ako príklad.
Arťom Buzila, EADaily
Comments: