Na Slovensku bol Marián Kotleba, vodca extrémistickej strany „Ľudová strana — Naše Slovensko“ a vedúci polovojenskej organizácie „Slovenská pospolitosť“ odsúdený na štyri roky a štyri mesiace.
Situácia je zaujímavá, pretože po prvé, súd odsúdil nie extrémistu marginálneho, ale politika sediaceho v parlamente a po druhé, ako sa vôbec mohol stať človek s takými názormi, ako má Kotleba, politikom?
Slovensko je malá tichá krajina, člen EÚ a NATO, ktoré sa vždy stavajú za demokraciu a ľudské práva. Kotleba má špecifický pohľad na ľudské práva. Neskrýva sympatie k hitlerovskému slovenskému spojencovi Josefovi Tisovi, slovenské povstanie proti nacistom v roku 1944 nazýva boľševický puč a v roku 2017 ako šéf banskobystrického kraja na verejnosti odovzdal tri šeky v hodnote 1 488 eur.
Kombinácia čísel 14 a 88 je skrytým znakom neonacistov na slávu Hitlera. Súd za to Kotlebu odsúdil, rozsudok však musí ešte potvrdiť Najvyšší súd Slovenska. Samotný odsúdený sa nemieni vzdať. Už podal odvolanie a dúfa, že v politike zostane. A musím uznať, že má šance.
Doteraz sa ani jeden neonacistický prejav Kotlebu neskončil verdiktom súdu. Sympatizuje s ním mnoho spoluobčanov. V parlamentných voľbách 2016 získala jeho strana 8% hlasov, vo voľbách 2020 – toľko isto (7,96%). Všeobecne sa počet zjavných a skrytých priaznivcov Kotlebu v krajine odhaduje na 10%. Je ich veľa v polícii a armáde. Pred dvoma rokmi sa slovenská prokuratúra pokúsila činnosť jeho strany zakázať, ale márne.
Politik s vyložene neonacistickým pozadím štrnásť rokov (Kotleba založil svoju stranu v roku 2006) presadzoval svoje názory a nikdy neskončil na lavici obžalovaných. To je možné iba v Európe popri otrepaných heslách o víťazstve demokracie.
Kotleba sa od svojich kolegov v Litve, Lotyšsku, Estónsku a na Ukrajine líši v tom, že ako neonacista kritizuje USA, NATO a štátny prevrat v Kyjeve v roku 2014. To sa politikom v Bruseli nepáči. Ak by zostal neonacistom, ale kritizoval Kremeľ, Moskvu a Rusko, to by bola iná vec. Potom by sa pred jeho neonacizmom mohli prižmúriť oči.
Možno Kotleba zostal tak dlho nepotrestaný, pretože Brusel čakal, či sa neobráti na rusofóbnu cestu, ktorá je tradičná pre všetkých európskych fašistov. Touto cestou pochodujú neonacisti v Pobaltí a na Ukrajine, ale Kotleba zostal sám sebou — protisovietskym neonacistom, ktorý je zároveň proti USA, EÚ a NATO.
Ukrajinskí neonacisti si však niekedy tiež dovolia útoky proti Západu. Führer «Azova» Andrej Bileckij kritizuje EÚ, pričom to isté robil aj vodca „Pravicového spektra“ Dmitrij Jaroš. Ale ich kritika je na rozdiel od Kotlebovskej akosi infantilne neistá.
O čom napovedá situácia s Kotlebom? O skutočnosti, že východnú Európu Západ už dávno zmenil na „hnedý pás“ od Baltického po Čierne more.
V Lotyšsku a Estónsku pochodujú ulicami hlavného mesta starí esesáci. V Litve boli hitlerovskí kolaboranti z pomocných jednotiek Wehrmachtu a SS povýšení na hrdinov. Na Ukrajine sú kati z OUN-UPA a divízie SS „Galícia“ a symbolika kolaboračných formácií umiestnené na rovnakej úrovni ako štátne symboly. V Moldavsku sú ulice pomenované podľa vodcu fašistického Rumunska maršala Antonesca.
V Maďarsku vzdávajú úctu maďarským okupantom, ktorí boli porazení pri Stalingrade. V Bulharsku sú postavené pamätníky bulharským vojakom, ktorí bojovali na strane Tretej ríše. Ante Pavelić, spojenec Hitlera a Mussoliniho, je oslavovaný v Chorvátsku. Čiastočná rehabilitácia hitlerovskej kolaborácie sa v Albánsku pozoruje na pozadí dopytu po myšlienke albánskej jednoty po odtrhnutí Kosova od Srbska. Kvôli tejto myšlienke sa albánska vláda snaží spätne pokúsiť o postavenie protifašistických Albáncov na jednu úroveň fašistickými Albáncami.
V Bielorusku sa prozápadná opozícia, ktorú teraz OMON v uliciach rozháňa obuškami, pokúsila nanútiť spoločnosti kult kolaborantov z práporu „Dahlwitz“.
Neonacizmus vnímajú Washington a Brusel ako efektívnu metódu na potlačenie zámerov Ruska nadviazať dobré susedské vzťahy s európskymi susedmi. Kto môže agresívnejšie vystupovať proti Rusku, ktoré porazilo nacizmus, ako neonacisti? Preto, aj keď je to na mape Európy málo viditeľné, sa Slovensko, zriedka blikajúce v titulkoch správ, zmenilo na útulnú oázu slovenského neonacizmu.
V situácii s Kotlebom by sme však nemali vidieť len tajné sprisahanie. V porovnaní so susednou Českou republikou a Maďarskom sú euroskeptické nálady na Slovensku oveľa nižšie. V roku 2017 sa provládne a opozičné strany na Slovensku dokonca spojili proti Kotlebovi a do volieb do VÚC Banská Bystrica nominovali spoločného kandidáta.
Faktom však zostáva: vo východnej Európe už občanov unavuje ideológia európskej integrácie a sú sklamaní z niektorých aspektov tejto európskej integrácie. A nepopierateľná je aj ďalšia skutočnosť: v západnej Európe nie sú žiadni neonacistickí politici, ale vo východnej Európe áno. Niekto to teda potrebuje.
Ľvovský arcibiskup poľskej katolíckej cirkvi nedávno povedal: „Prevažujúci nacionalizmus na Ukrajine, najmä v gréckokatolíckej cirkvi, nám sťažuje slobodu konania.“ Ako odpoveď dostal rozhorčený list od ľvovských „intelektuálov“ (medzi nimi bol aj syn Hitlerovho lokaja Romana Šucheviča — Jurij), ktorí označili ukrajinský nacionalizmus, ktorý je tak blízky bežnému neonacizmu, za „ukrajinský patriotizmus“. Ukrajina ani zďaleka nie je očistená od „hnedého moru“.
Valentin Lesnik, Odna Rodina
Comments: