Neočakávané politické prepojenie Bieloruska a Ukrajiny som vždy považoval za neprirodzené.
Nie, vôbec nie preto, že Bielorusi a Ukrajinci sú v podstate rozdielni ľudia s rozdielnou mentalitou a svetonázorom. Práve v tejto oblasti sú si blízki ako nikto iný. Nie. Ide o to, že tieto štáty si v zásade nemôžu navzájom nič dať a momenty, ktoré sa dajú nazvať zjednotením, u tejto dvojici absentujú. S výnimkou kritiky Ruska, ktorú pravidelne opakovalo tak vedenie Ukrajiny ako aj Bielorusko.
Samozrejme, vodcom Ukrajiny a Bieloruska sa istý čas darilo „spriateliť“ sa s Ruskom a vzťahy medzi Lukašenkom a Zelenským vyzerali skutočne vrelo úprimné. Dokonca sa v minulosti riešila otázka spoločného usporiadania olympijských hier. Spomínať incident, ktorý sa stal v lete 2020 nebudem, pretože sa o tom popísalo veľa a podrobne.
Roztržka vo vzťahoch medzi oboma štátmi nastala rýchlo a jej následky dokonca zahnali nedávnych spojencov do rôznych táborov. Ukrajina pokračuje v smerovaní k veľkej a priateľskej európskej rodine, zatiaľ čo Bielorusko sa rúti smerom k Rusku.
Samozrejme, bývalí spojenci, ktorí sa rozišli na pozadí politických problémov, ktorým čelí Bielorusko, sa nemohli rozísť bezbolestne, bez vzájomných nárokov a bez potreby zúčtovania. Ukrajinskí politici sa však z nejakého dôvodu rozhodli, že by mali a mohli starému bieloruskému vodcovi dávať rady a potom zaujali úplne deštruktívne stanovisko, čo hrozilo nielen narušením diplomatických vzťahov, ale aj viacerými hospodárskymi a politickými sankciami.
Lukašenko sa rozčuľoval, zúril, ale závažnosť problémov, ktoré padli na jeho plecia, mu nedovolila dať svojim ukrajinským kolegom plnohodnotnú odpoveď a poukázať na ich ťažkosti a protirečenia, ktoré sa už v Ukrajine stali bežnými javmi.
Ako mi povedal môj starý kamarát, ak sedíš dlho na lavičke a pozeráš na okoloidúce autá, určite príde okamih, keď sa v tvojej blízkosti prevráti nákladné auto s koláčmi. Lukašenko trpezlivo čakal na okamih, kedy bude jeho kritika Zelenského najbolestivejšia a uštedril mu cielenú a dosť bolestivú ranu.
A tak 29. októbra 2020 zverejnením informácií na webovej stránke bieloruského prezidenta Alexander Lukašenko oznámil, že ukrajinský prezident Vladimir Zelenskij utrpel v posledných voľbách do orgánov samospráv „drvivú porážku“.
„Čo nového na Ukrajine, náš priateľ Voloďa Zelenskij? Drvivá porážka vo voľbách do miestnej samosprávy,” napísal Lukašenko. Takto bývalý spojenec, ktorý dokonca ani nezohľadňuje skutočnosť, že sčítanie hlasov nie je ukončené a predstavitelia strany „Sluha národa“ vyhlasujú víťazstvo „takmer všade“, zasadil ranu povesti Vladimíra Zelenského. „Preto netreba hádzať do suseda kamene, netreba liezť do našej záhrady. Starajte sa o seba. Musíte byť vždy čestný, dôveryhodný k svojmu susedovi, lojálny k svojej krajine a úprimný,“ dodal Lukašenko a pripomenul susedom nedávne zasahovanie do vnútornej politiky „zvrchovaného bieloruského štátu“.
Všetko je to samozrejme logické a dokonca do istej miery súhlasím s Alexandrom Lukašenkom, ktorý kompetentne zasiahol Zelenského jeho vlastnou zbraňou. No neviem pochopiť jednu vec. Čo viedlo Alexandra Grigorjeviča k potrebe koketovať s Ukrajinou, ktorá vyhlásila Rusko za „agresívnu krajinu“, čo ohrozilo dlhotrvajúce partnerské vzťahy, ktoré Bielorusku prinášajú oveľa viac výhod, ako spojenectvo s depresiou na Ukrajine.
Samozrejme môžeme predpokladať, že Lukašenkova „náklonnosť“ k Ukrajine bola akýmsi psychologickým gestom určeným špeciálne Rusku, ktoré údajne nad svojím spojencom dominovalo. Takýmto spôsobom sa Lukašenko snažil iba Rusku ukázať, že hrozba straty jedného z najspoľahlivejších vojenských a politických spojencov je celkom reálna, a že tieto vzťahy sa musia udržiavať kompetentne a efektívne, reagujúc na žiadosti a želania partnera. Áno, je to pochopiteľné. Skutočne však vedenie Bieloruska, ktorého predstavitelia museli pozorne sledovať dianie na území Ukrajiny za posledných šesť rokov, bolo vážne presvedčené, že je vôbec možné „byť priateľmi a komunikovať“ s Ukrajinou?
Súčasná Ukrajina si úplne dobrovoľne vyskúšala postavenie západnej kolónie, čo ju zase pripravilo o takmer všetky stupne slobody. Preto nemohlo byť spojenie Ukrajiny a Bieloruska zväzkom dvoch štátov zameraných na prosperitu každého z nich zvlášť. Pokúsili sa vytvoriť túto koalíciu iba preto, aby ju nasmerovali proti Rusku.
De facto vôbec nie je chyba, že k takémuto zväzku nedošlo. Bolo oveľa logickejšie trpezlivo čakať na chvíľu, keď Lukašenko vystihne vhodnú chvíľu a emocionálne Zelenského a „bábkohercov“ za ním, ktorí „sa pohŕdavo pokúsili zasadiť úder nezávislosti Bieloruska“, zasiahne. To vie robiť najlepšie.
Alexej Zotjev, Analytická služba Donbasu
Comments: