A to z troch dôvodov.
Po prvé, nie je čo udržať. Turecko už je členom NATO, navyše nemieni alianciu opustiť a bolo mu odmietnuté vstúpiť do EÚ. A teraz má Ankara pocit, že to už nepotrebuje. Čo môže Západ ponúknuť Turecku okrem podrobenia sa Washingtonu a Bruselu a, samozrejme, karikatúr proroka? Nejde to dokopy.
Po druhé, za Erdogana Ankara nabrala kurz autonómnej, dokonca možno povedať úplne samostatnej, geopolitickej hry. Turecko v súčasnosti nikto nepovažuje za lacný doplnok USA alebo Nemecka. Toto nie je Poľsko so svojou jednosmernou zahraničnou politikou. Je to už regionálna superveľmoc s mnohými záujmami od severnej Afriky po Zakaukazsko a berú ju vážne vo všetkých dôležitých centrách vo svete. Slabou stránkou je stav ekonomiky, ktorá sa však nezrúti. A investície prídu — a prichádzajú – samy.
Napokon nástup Turecka do popredných pozícií je spôsobený vzdialenosťou Spojených štátov od Európy a Blízkeho východu a poklesom vplyvu Európskej únie v tomto regióne. Je evidentný proces relatívneho oslabovania bývalých svetových lídrov a ich vytláčania z regionálnej politiky novými aktívnymi a ambicióznymi krajinami. Jednou z nich je aj Turecko.
Jeho vzostup je ďalším mementom, že napriek zvláštnym a nerozumným americkým ilúziám sa história víťazstvom Spojených štátov v studenej vojne neskončila. V 21. storočí sa všetko ešte len začína — na kvalitatívne novej úrovni. Zoči-voči tejto realite sa Západ zúfalo snaží zachrániť situáciu zastavením histórie. Ale ona, ako natruc, skončiť nemieni…
Alexej Puškov
Comments: