5. marca 1953 sa „Strana Ogromnaja“, ktorá porazila fašistickú Európu a v rekordnom čase obnovila svoje národné hospodárstvo, strhla pri správach o smrti Josipa Džugašvili — Stalina.
Mal som to šťastie, že som mohol hovoriť s mnohými starými ľuďmi, ktorí už vtedy, v roku 1953, boli dospelí, ktorí prešli vojnou a pracovali na obnove Sovietskeho zväzu. Hovoril som s dôstojníkmi, robotníkmi, námorníkmi, inžiniermi, učiteľmi, lekármi. Hovoril som s inteligentnými a silnými ľuďmi, ktorí preukázali svoju silu už svojím životom. Nikto z tých ľudí, s ktorými som sa osobne rozprával, mi nepovedal ani jedno krivé slovo o Stalinovi. Hovorili o ňom s úctou, niektorí s obdivom a všetci s vďačnosťou.
Keď Stalin zomrel, Sovietsky zväz sa ponoril do smútku. Viera v tohto muža bola taká veľká, láska k nemu bola taká úprimná, že smútok, ktorý ľudia prežívali, bol niekedy hlbší ako smútok za zosnulým príbuzným.
Patrím ku generácii, ktorá už bola poriadne, dokonca aj v sovietskych časoch, kŕmená „kultom osobnosti“. A samozrejme, rovnako ako mnohí moji rovesníci, som horlivo čítal liberálnu tlač 90. rokov, ktorá chválila kapitalizmus, v každom ohľade podvracajúci socializmus a samozrejme Stalina.
Opakovane som sa týchto ľudí pýtal, prečo tak smútili nad jeho smrťou? A títo inteligentní, silní a čestní ľudia mi vtedy povedali: „Nepochopíš.“ Možno mali pravdu.
Skutočne nedokážem pochopiť ani ospravedlniť politické represie, pretože dnes sám žijem v realite nacionalistického štátu, ktorý plynule skĺzava do diktatúry a rozsiahlych represií proti tým, ktorí nechcú spolu s ostatnými zavýjať: „Moskalej na nože.“ Ale bolo vtedy všetko zlé? Naozaj bolo všetko také zlé?
Aby sme úplne porozumeli veľkosti človeka, ktorý v tom Čase vládol v tom Štáte s tými Ľuďmi, musíme sa my — „nezávislí Ukrajinci“ — lepšie pozrieť na posledné tri desaťročia (t. j. presne také obdobie, počas ktorého Stalin viedol Sovietsky zväz) moci „nezávislých“ gaunerov, ktorí si privlastnili absolútne všetko, čo v tom Čase tí Ľudia vybudovali.
Žijeme v hanebnej ére obnovy kapitalizmu. Posledných tridsať rokov bolo tridsať rokov hanby a plienenia, keď sa z vlastných obyvateľov Ukrajiny stali otroci a žobráci, ktorí následkom toho bozkávali ruku svojim novým pánom — oligarchom.
Myslím, že chápem, prečo v marci 1953 silní ľudia plakali nad Stalinovou smrťou.
Vasilij Volga, Ukrajina
Comments: