Bidenova vláda čelí výzve získania nástrojov, ktoré by mohli prinútiť mladších partnerov k poslušnosti.
Prvá návšteva ministra zahraničia Anthonyho Blinkena v Európe dva mesiace po začiatku jeho pôsobenia sa uskutočnila z približne rovnakých dôvodov ako včera prvá tlačová konferencia Joe Bidena: vopred je jasné, že nič dobré nevyjde, ale je skrátka nemožné ďalej to odkladať.
Realita potvrdila najhoršie obavy. Jediným úspechom Blinkenovej cesty, v ktorej bola hlavnou udalosťou jeho účasť na stretnutí ministrov zahraničných vecí členských krajín NATO, možno považovať dodržiavanie formálnej slušnosti a zdôraznenú vonkajšiu ústretovosť medzi transatlantickými partnermi. Len čo sa však záležitosť posunula od všeobecných rétorických vzorcov (Rusko je zlé, Čína je nebezpečná, Irán musí byť držaný na uzde atď.) ku konkrétnostiam, okamžite sa objavili zásadné nezhody.
Tieto sa navyše prejavili ďaleko za hranicou obvyklého, dobre známeho zoznamu rozporov. Jedným z hlavných je aj otázka afganského mierového urovnania.
Základom dohody medzi USA a Talibanom uzavretej vo februári minulého roku je záväzok amerických jednotiek do 1. mája 2021opustiť Afganistan. Vďaka tomu je teraz Washington v pozícii „odísť nemožno zostať“ a uviazol v konfliktných okolnostiach.
Táto zmluva je Trumpovým „dieťaťom“ a je zrejmé, že demokrati, ktorí sa vrátili k moci, majú obrovské pokušenie dokument jednoducho pochovať. Ale zároveň sa afganská história už dávno dostala do slepej uličky — Spojené štáty musia odísť a dohoda je pre to celkom pohodlným dôvodom.
Na rozdiel od bývalého prezidenta, ktorý kašľal na veľmocenský imidž USA, si Bidenova vláda nemôže dovoliť stratu reputácie, čo bude nevyhnutné, ak sa po ústupe Američanov pod útokmi zrúti vláda v Kábule. Talibanu. A pravdepodobnosť takéhoto vývoja udalostí je dosť veľká — Taliban sa prakticky bez skrývania pripravuje na obnovenie bojov.
Navyše sú tu ešte aj logistické problémy, ktoré spochybňujú záväzok stiahnutia z Afganistanu kontingentu NATO s viac ako desaťtisíc vojakmi v priebehu jedného mesiaca. Vysokí predstavitelia Washingtonu to priamo potvrdili.
V tejto zložitej situácii sa Spojené štáty smažia na panvici a snažia sa pre seba nájsť prijateľné riešenie za najnižšiu cenu. Počas Blinkenovej cesty do Európy sa však ukázalo, že v pasianse je ďalší dôležitý faktor, ktorý Američania nezohľadnili — postavenie vlastných spojencov, predovšetkým Nemecka.
A ukázalo sa, že tí majú celú kopu nárokov.
Európa aktívne podporuje rozhovory medzi afganskými orgánmi a Talibanom v Dauhá, hlavnom meste Kataru. EÚ navyše neverí v možnosť bleskovej dohody a považuje za potrebné rozšíriť vojenskú misiu NATO v Afganistane, aby sa dosiahol stabilný politický výsledok.
Po pohľade na to, ako bodro postupuje nová administratíva vo Washingtone pri ničení Trumpovho zahraničnopolitického dedičstva, spojenci NATO „uvideli v tomto znamenie“ (presne tak to formulujú nemecké médiá), že sa to dotkne aj stiahnutia vojsk z Afganistanu. Nemecko teda zahájilo proces predĺženia mandátu Bundeswehru na pobyt v Afganistane takmer o ďalší rok — príslušné rozhodnutie bolo včera predložené na schválenie Bundestagu.
A potom zrazu USA prišli s iniciatívou na usporiadanie ďalšej mierovej konferencie — v apríli v Turecku. Pričom to otvorene naznačuje, že tam možno dosiahnuť a podpísať určitú dohodu, ktorá umožní rýchle stiahnutie zahraničných vojsk.
Európa sa o tomto návrhu dozvedela z médií — a, samozrejme, bola mimoriadne podráždená.
Dobre, Trump demonštratívne ponižoval spojencov ignoranciou a urážlivými výpadmi. Nová demokratická administratíva však v skutočnosti koná rovnako: komunikácia normálne nefunguje — Washington nepovažuje za potrebné nielen že konzultovať s partnermi, ale aspoň ich vopred informovať o plánovaných krokoch. Tí sú zase nútení cucať si to z prsta v snahe predpovedať kroky Spojených štátov.
Tu by bolo vhodné ironicky poznamenať, že je čudné sa nad tým rozhorčovať, pretože takýto postup je v Spojených štátoch úplne bežný. Avšak v priebehu posledných rokov zletel závoj výlučnosti a nedotknutosti, čo doteraz zmierňoval celkový negatívny obraz.
Je tu však faktor, ktorý nás núti pozrieť sa na situáciu z iného uhla. Treba poznamenať, že z vyššie uvedených desaťtisíc vojakov NATO, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v Afganistane, predstavujú Američania iba tri a pol tisíca. Zvyšných sedemtisíc sú príslušníci ďalších krajín NATO vrátane viac ako tisíc vojakov nemeckého Bundeswehru.
Výsledkom je, že nervózna reakcia Európy na najnovšie iniciatívy Spojených štátov je spojená aj s banálnymi obavami, že jej armáda bude ponechaná napospas osudu Američanov v nestabilnej krajine, ktorá opäť balansuje na pokraji vojny . Preto téma „spolu prišli — spolu odišli“ pri rokovaniach s Blinkenom v Bruseli tak zreteľne rezonovala.
No situácia je ešte zložitejšia. Pre porovnanie: k 6. júnu 2011 predstavoval kontingentov NATO v Afganistane vyše 132 tisíc vojakov, z toho 90 tisíc Američanov. To znamená, že príspevok Spojených štátov zo strany ľudských zdrojov na operáciu vtedy dvojnásobne prevyšoval účasť zvyšných 47 krajín. Teraz sa situácia zmenila — a podobná transformácia v posledných rokoch postihla viaceré oblasti vnútornej západnej spolupráce.
Autorita Spojených štítov ako veľmoci bola založená na fakte, že ich skutočné možnosti boli mnohonásobne vyššie ako celkový potenciál zvyšku. Americká prevaha je dnes dosť relatívna — a nie je pochýb o tom, že tejto matematike dobre rozumejú nielen v Moskve či Pekingu, ale aj v Berlíne, Ankare a mnohých ďalších hlavných mestách planéty.
Takže okrem všeobecných klišé americký minister zahraničia dostal presne ten výsledok návštevy Európy, aký sa očakával. Nemecko síce dôrazne odsudzuje nedemokratickú Moskvu a Peking, ale nie je pripravené ustúpiť od projektu Nord Stream 2 a Európa nemieni zrušiť dohodu o obchodnom partnerstve s Čínou. Turecko zasa v reakcii na výzvu Anthonyho Blinkena vzdať sa ruských systémov PVO S-400 vyhlásilo, že otázka je uzavretá a diskutovať o tom už nemieni.
Bidenova administratíva stojí pred úlohou hľadania nástrojov, ktoré by mohli byť použité na donútenie k poslušnosti mladších partnerov, ktorí si uvedomili svoju narastajúcu silu. Je pravda, že ani zďaleka nemusí byť isté, či takéto možnosti vôbec existujú v podmienkach výrazne zmeneného zoskupenia síl v rámci kolektívneho Západu.
Irina Alksnis, RIA
Comments: