Skutočnosť, že Erdogan sa opäť vyslovil v prospech uznania ukrajinskej zvrchovanosti a vyhlásil neuznanie „anexie Krymu Ruskom“, dal dôvod mnohým médiám na začatie novej vlny vyhlásení o bodnutí do chrbta zo strany spojenca a výpočet možností pomsty — od zrušenia dovolenkových pobytov až po zrušenie plynovodu Turkish Stream.
Ide o mylné chápanie národných záujmov štátov v zahraničnej politike, čo je skôr charakteristické pre klebety v kuchyni ako pre pochopenie skutočnej politiky. Žiadne plynovody z Ruska, dovolenkové pobyty a dokonca ani dodávky systémov S-400 by nemali byť dôvodom ilúzií o možnosti integrácie Turecka do portfólia ruských cieľov zahraničnej politiky. Turecko ani pokiaľ ide o Spojené štáty neplní predstavy, ako by si USA želali. Vo vzťahu k Rusku, zvlášť po rozpade ZSSR, je ešte hlúpejšie to od Turecka požadovať.
Erdogan pre Rusko nie je ani priateľom, ani spojencom a nikto to nikdy netvrdil. Turecko a Rusko sledujú na zahraničnej aréne svoje vlastné geopolitické ciele. Tu jeden od druhého nič nevyžaduje ani do ničoho nenúti, najmä nie silou a vyhrážkami. Erdoganove vyhlásenia Rusko nijako nepoškodia. Ak niečo predá na Ukrajinu, potom toho bratský Lukašenko predá ešte viac. Formálne sú všetci nezávislí a zvrchovaní. No Erdogan neprekračuje červenú čiaru, a to je pre Rusko hlavné.
Ako člen NATO nemôže Turecko zrazu zaujať úplne proruskú pozíciu a navyše sa chovať ako jeho satelit alebo dokonca vazal. Turecko sa však stráni systémovej konfrontácie s Ruskom. Konflikty záujmov sa urovnávajú v rámci zmierovacích konaní, pre Rusko je to v národnom záujme.
Turecko môže tisíckrát vyhlásiť: „Turci všetkých krajín spojte sa!“, ale v skutočnosti je to rovnako nemožné ako zjednotenie všetkých proletárov, pravoslávnych či Slovanov. To je teáter pre domáce turecké publikum. Turci celého sveta sú prefíkaní ľudia. Vezmú si peniaze z Turecka, ale nikdy sa nestanú vazalmi. Skutočne veríte, že Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko, Uzbekistan alebo Kazachstan obetujú suverenitu v prospech Turecka? O to skôr to nebudú chcieť Tatári v Rusku alebo Jakuti.
Erdogan v skutočnosti na Krym nelezie — a liezť nebude, pokiaľ bude Rusko silné a bude mať všetko pod kontrolou. A ak zoslabne, tak sem polezie každý, nielen Turecko. Dodávky plynu cez Turecko sú pre Rusko skutočne dôležité nie pre dodávky Turecku, ale ako obchádzková trasa do Európy mimo územia Ukrajiny. A Rusko tento cieľ dosiahlo.
Svoju úlohu riešia aj jednotky S-400 — Turecko sa správa v NATO drzejšie, jedno nedávne stretnutie s vedením EÚ stálo za to, keď bola Ursula von der Leyen jednoducho vypnutá z rozhovoru hláv štátov. Pokiaľ ide o USA, Erdogan si teraz môže dovoliť aj viac. Spojenci sú podráždení, čo je dobre, nech to tak je aj ďalej. Objektívne to presne zodpovedá národným záujmom Ruska.
Výzvy roztrhať väzby a potrestať Turecko teda nebudú viesť k želanému výsledku, ale môžu poškodiť ruské geopolitické úlohy. Tieto úlohy sú ambicióznejšie ako vzťahy s Tureckom. Neschopnosť si to všimnúť buď hovorí o nepochopení politiky alebo prezrádza provokatéra.
Tlačiť Rusko do konfliktu s Tureckom je koniec koncov možné iba za účelom zhoršenia predvolebnej rovnováhy v prospech Západu. Rusko má dosť vážne tromfy, aby ovplyvnilo pozíciu Turecka. Len sa musia nanášať včas a v správnych dávkach.
Russkij Demiurg
Comments: