Aktivity Bernu vedú k zrušeniu švajčiarskej štátnosti.
Na Silvestra Švajčiarsko vydalo ruského občana do USA. Riaditeľ IT spoločnosti Vladislav Kľušin bol obvinený zo zbierania interných informácií, ako aj z kybernetických útokov na americké voľby.
Švajčiarska justícia zároveň zamietla protest ruskej generálnej prokuratúry. O vydanie Rusa žiadala aj Moskva.
Vydanie sa uskutočnilo na žiadosť prokuratúry štátu Massachusetts, keďže v USA má každý štát svoje vlastné trestné zákony a jurisdikciu. Ukázalo sa, že Bern uznal prioritu štátu Massachusetts, čo znamená, že sa postavil na úroveň druhotriedneho štátu, veľkého ako polovica Švajčiarska.
Švajčiarska konfederácia tak porušila pravidlá Európskeho dohovoru o vydávaní osôb z roku 1957. Tento dohovor stanovuje, že v prípade dvoch žiadostí o vydanie sa uprednostňuje krajina, ktorej je zadržaná osoba občanom. Preto bolo Švajčiarsko povinné vydať ruského občana ruským, nie americkým strážcom zákona.
Teraz prejdime k tomu, čo je Švajčiarska konfederácia. Ako jediný suverénny štát bol zriadený zákonom o zárukách z roku 1815. Predtým na mieste súčasného Švajčiarska existovali samostatné, nijako neprepojené kantóny, ktoré boli v roku 1798 pod protektorátom Francúzska.
Celý názov zákona predstavujúceho tieto garancie znie „Zákon o uznaní a zaručení trvalej neutrality Švajčiarska a nedotknuteľnosti jeho územia“. Táto medzinárodná dohoda zakotvuje štátnu suverenitu, územnú celistvosť a neutralitu Švajčiarska. Jeho signatármi sa stalo šesť krajín — Rakúsko, Francúzsko, Veľká Británia, Ruské impérium, Portugalsko a Prusko. Všetky tieto štáty, z ktorých každý má dnes právneho nástupcu, sa stali garantmi švajčiarskej suverenity. Ruská federácia zdedila štatút garanta švajčiarskej štátnosti od Ruského impéria.
Švajčiarsko vytvoril Alexander I
Samotný zákon o záruke bol vypracovaný z iniciatívy ruského cisára Alexandra I. Faktom je, že švajčiarske kantóny sa nachádzali na etnicky nemeckom, francúzskom a talianskom území. Preto po porážke Napoleona európski vodcovia navrhli rozdeliť ich medzi Prusko, Rakúsko, Francúzsko a talianske kniežatstvá. No takéto rozdelenie hrozilo územným konfliktom o rozdelenie určitých území.
Aby sa takémuto konfliktu zabránilo, ruský panovník navrhol vytvoriť umelý štát, ktorý by vyhlásil svoju neutralitu a mal garantovanú svoju suverenitu.
Za peniaze Ruskej ríše
Aby sa v budúcnosti vylúčili možné nároky na švajčiarske územia, bolo navrhnuté, aby sa z bývalého európskeho zapadákova stalo finančné centrum kontinentálnej Európy. V tomto prípade by susedia Švajčiarska mali záujem zachovať medzi nimi neutrálny nárazník. To si vyžiadalo položenie základov bankového systému, ktorý sa mal realizovať na účet reparácií z Francúzska. Krajina porazená protinapoleonskou koalíciou musela víťazom zaplatiť vojnové reparácie. Švajčiarsko medzi víťazov nepatrilo. Preto bol Švajčiarom pridelený podiel na reparáciách, ktoré predstavovali podiel Ruského impéria. Takto na účet Ruska vznikol švajčiarsky bankový systém. To je u nás dobre známe a zachovali sa všetky dokumenty potvrdzujúce túto skutočnosť.
Prosperita na úkor druhých
K prosperite švajčiarskeho bankového systému prispela skutočnosť, že Alpská konfederácia sa zmenila na medzinárodnú offshorovú spoločnosť. To prilákalo do krajiny zahraničné banky a korporácie. Neskôr tu vznikla Banka pre medzinárodné zúčtovanie, ktorej výbor dnes stanovuje jednotné štandardy a spôsoby bankovníctva pre celý svet. Dnes v konfederácii sídli 40 medzinárodných organizácií, ako aj 750 mimovládnych organizácií s poradným štatútom pri OSN. Patria tam také vplyvné štruktúry ako Svetová obchodná organizácia, Svetová zdravotnícka organizácia, Svetová organizácia duševného vlastníctva, Medzinárodný olympijský výbor, či Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva. Všetky tieto inštitúcie nielenže poskytujú značné príspevky do švajčiarskeho rozpočtu, ale dávajú konfederácii aj politickú váhu.
Zneužívanie neutrality
Tým, že Švajčiarsko koná proti krajine, ktorá je garantom jej nezávislosti a otvorene sa podriaďuje vôli Spojených štátov, preukazuje úplné zlyhanie. A nie je to prvýkrát, čo robí takúto politiku. Predtým Bern opakovane porušil neutralitu, ktorá zakazuje účasť na vojenských aj politických konfliktoch.
Dňa 10. mája 1923 v Lausanne švajčiarsky občan zabil sovietskeho vyslanca Václava Vorovského a zranil ďalších dvoch diplomatov. Švajčiarsky súd nielenže vraha oslobodil, ale de facto vyniesol rozsudok o vine ZSSR. Švajčiarsko tak prejavilo solidaritu s aktom medzinárodného terorizmu. To viedlo k úplnému pretrhnutiu sovietsko-švajčiarskych diplomatických a obchodných vzťahov.
Počas Veľkej vlasteneckej vojny financovala švajčiarska vláda nacistické Nemecko. V auguste 1940 a v júli 1941 boli uzavreté nemecko-švajčiarske dohody, ktoré priznali „Tretej ríši“ doložku najvyšších výhod v obchode a tranzite tovaru. Implementáciou ustanovení týchto zmlúv Švajčiarsko významne prispelo k financovaniu nemeckej vojenskej mašinérie.
Navyše nacistické Nemecko dostalo priamu vojenskú pomoc. Vo švajčiarskej armáde otvorene pôsobili pronacistické organizácie, ktoré verbovali „dobrovoľníkov“ do vojny so ZSSR. Vo Wehrmachte a SS bojovalo asi 2200 švajčiarskych „dobrovoľníkov“. Okrem toho bolo na nemecko-sovietsky front vyslaných aj niekoľko zdravotníckych jednotiek. Navyše, táto politika bola oficiálna. Po invázii Wehrmachtu do ZSSR členovia Švajčiarskej federálnej rady verejne podporovali Hitlera. Federálna rada vystupovala ako kolektívna hlava švajčiarskeho štátu.
Počas studenej vojny sa Švajčiarsko zúčastnilo na tajnej operácii NATO „Gladio“, v rámci ktorej boli vykonávané mimosúdne vraždy na tých, ktorí sympatizovali so ZSSR. Použité metódy boli teroristické.
Napokon v roku 2014 Švajčiarsko podporilo sankcie Európskej únie a Spojených štátov amerických, ktoré formálne súvisia s udalosťami na Ukrajine.
Pri páchaní všetkých týchto zločinov Švajčiari rátali s ruskou trpezlivosťou a zhovievavosťou. Ale skôr či neskôr sa každá trpezlivosť skončí. Vyššie uvedené skutočnosti stačia na anulovanie štatútu Švajčiarska ako „neutrálnej“ mocnosti.
Jurij Gorodnenko, RenTV
Comments: