Vladimir Putin je na návšteve Iránu už piatykrát. Je to veľa alebo málo?
Ak počítame od roku 2000, odkedy šéfuje Rusku, zdá sa, že je to málo. Ak sa ale pozrieme na dátumy návštev, získame úplne iný obraz. Ukazuje sa, že súčasný výjazd je štvrtý za posledných sedem rokov.
Áno, Putin prvýkrát prišiel do Teheránu v roku 2007, ale pravidelné cesty sa začali až v roku 2015. Všetky Putinove návštevy sú pritom pracovného charakteru, to znamená, že nikdy neabsolvoval oficiálnu návštevu islamskej republiky. Zakaždým bola jeho návšteva spojená s nejakou multilaterálnou udalosťou, ktorá sa konala v hlavnom meste Iránu: Kaspické fórum, samit krajín vyvážajúcich plyn… Alebo ako tentoraz stretnutím vo „formáte Astany“, teda trojstranným summitom Rusko – Turecko – Irán. Táto „veľká trojka“ vznikla pred piatimi rokmi v súvislosti s hľadaním spôsobov riešenia konfliktu v Sýrii, no už dávno prerástla čisto sýrsky problém. Pretože všetky tri krajiny patria medzi skutočne suverénne štáty – a majú medzi sebou o čom diskutovať.
Navyše, ak sa celkom dobre chápe váha Turecka v regionálnych aj svetových záležitostiach (ako zástancovia, tak aj odporcovia posilňovania bilaterálnych vzťahov), potom úloha Iránu bola u nás dlhé roky podceňovaná. Presnejšie povedané, bola vyhodnotená absolútne nesprávne. Dôvod je jednoduchý: naša západne orientovaná odborná komunita sa na nášho veľkého suseda pozerala najmä cez západné okuliare: štát-darebáka, mulláhov s raketami a túžbou získať atómovú bombu, teokraciu, represívny režim, hrozbu pre bezpečnosť Blízkeho východu a celého sveta, islamskí fanatici a pod. No skrátka akási východná diera, neporovnateľná s vyspelým, osvieteným a bohatým Západom.
Pravda, politické vedenie sa na Irán pozeralo inými očami, ale čo naši ľudia vedeli o islamskej republike? V horšom prípade prerozprávanie západnej propagandy a v lepšom prípade nejaké ozveny „Klubu cestovateľov“. Ani náš obrat na Východ po roku 2014 nezmenil vnímanie nášho južného suseda: skutočný Irán je v Rusku stále veľmi málo známy.
Teraz však smerujeme k uzavretiu dohody o komplexnej strategickej spolupráci na 20 alebo 25 rokov. Mohla by byť podpísaná už tento rok: v januári nový prezident Ebrahim Raisi odovzdal v Moskve Vladimírovi Putinovi iránsky návrh zmluvy a minulý mesiac Sergej Lavrov priniesol do Teheránu svoju ruskú verziu. Rusko a Irán sa nestanú vojenskými spojencami (hoci vojensko-technickú spoluprácu čoraz viac dopĺňajú spoločné cvičenia), ale naše vzťahy čaká seriózny progres.
Irán sa navyše čoraz aktívnejšie zapája do multilaterálneho formátu spolupráce s Ruskom – už vstúpil do SCO (procedúra bude ukončená na jeseň) a chce vstúpiť do BRICS. To znamená, že hovoríme o plnohodnotnom kurze smerom k strategickej spolupráci medzi oboma krajinami tak v bilaterálnom formáte, ako aj na svetovej scéne. Rusko a Irán majú obrovský potenciál spolupráce – od obchodu až po severojužný dopravný koridor spájajúci Baltské more s iránskymi prístavmi v Arabskom mori, teda Európu s Indiou cez Kaspické more. Netreba si myslieť, že kvôli konfliktu medzi Ruskom a Európou stratila svoj význam – potenciál obchodu medzi Severom a Juhom je stále obrovský. Aj keby vojna sankcií medzi Ruskom a Európou trvala dlho, koridor bude potrebný pre obchod Ruska s krajinami Blízkeho východu a Ázie.
A čo je najdôležitejšie, zblíženie s Iránom je v strategických záujmoch Ruska. Pretože nemáme do činenia len s dedičom veľkých civilizácií, s 86 miliónovým susedom, ale aj s jednou z duchovne najsilnejších krajín sveta.
Irán je skutočne suverénna krajina, ktorá si ide svojou cestou, hľadá si vlastné formy organizácie štátu a spoločnosti, presadzuje národné záujmy a nepodlieha žiadnemu vonkajšiemu tlaku. To je presne to, čo robí Rusko, ale aj to, čo ešte musíme urobiť. A pointa tu nie je ani v iránskych skúsenostiach so životom a vývojom pod západnými sankciami po mnoho desaťročí – to sa tiež môže hodiť, no bývalý svet, v ktorom by Západ mohol výrazne brzdiť krajiny, ktoré sa mu nepáčia (a vyhrážať sa im zničením), sa stáva minulosťou. Oveľa dôležitejšia je skutočnosť, že Iránu sa podarilo nájsť svoj vlastný vzorec štátnej štruktúry a sociálnych vzťahov, vzorec, ktorý presne vyjadruje jeho národné črty a túžby.
Islamská republika nie je koláž zo zahraničných častí, západných alebo východných — je to jedinečný iránsky útvar. Komplexný, založený na tradíciách (náboženských a národných), ako aj na myšlienke správnej formy národnej reprezentácie a uplatňovania islamského práva. S vlastnými problémami, chybami a poučeniami, no prežil v tých najťažších vonkajších podmienkach. Žiadna z veľmocí – a Irán je nepochybne jednou z nich – v posledných desaťročiach nepreukázala v oblasti budovania nového typu štátu takú kreativitu. Posledným, kto mal podobnú (a rozsahom ešte lepšiu) skúsenosť, bol Sovietsky zväz.
A teraz opäť stojíme pred obrovskou výzvou – musíme prísť s novou formou existencie pre našich ľudí a náš štát. Nie preto, aby sme odolali konfrontácii so Západom, ale preto, že my sami to už dávno potrebujeme. Iránska skúsenosť nie je priamo aplikovateľná na Rusko, ale iránska túžba hľadať ideálny spoločenský poriadok je Rusom blízka, rovnako ako sen, že štát by mal strážiť spravodlivosť, stelesňovať a chrániť ideály ľudí, čestných ľudí so silnou vôľou, ktorí cítia svoju zodpovednosť voči národu a Bohu.
A preto piate stretnutie Putina s Rahbarom Chameneim, najvyšším vodcom Iránskej islamskej republiky, nie je len rozhovorom dvoch veľmi vplyvných a veľmi skúsených štátnikov, je to aj stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa majú o čom porozprávať. Okrem globálnych problémov a výziev. Pretože ak dve krajiny ako Rusko a Irán idú svojou vlastnou duchovnou a národnou cestou, znamená to, že pôjdu spolu. A každý sa stane silnejším – už nebude jednoducho reagovať na výzvy zo Západu, ale bude spoločne budovať nový svet, v ktorom budú môcť tradicionalistické národy žiť podľa svojho spôsobu života a vlastných zákonov.
Pjotr Akopov, RIA
Comments: