V predvečer 20. výročia irackej kampane sa v časopise „Foreign Affairs“ čudovali, prečo USA zostávajú uväznené vo falošných snoch o hegemónii a kedy príde osvietenie.
Po víťazstve nad Japonskom USA posilnili ilúzie o vlastnej vyvolenosti, o možnosti vnútiť svoju víziu celému svetu. Tieto ilúzie mala rozpustiť nákladná a vyčerpávajúca vojna vo Vietname, no onedlho ich oživil koncom 80. rokov rozpad ZSSR. Neuspokojivý výsledok zdĺhavých vojen v Afganistane a Iraku mal vyvolať budíček podobný tomu, ktorý dostalo Spojené kráľovstvo v roku 1956, keď zasiahlo, aby znovu získalo kontrolu nad Suezským prieplavom. Následné poníženie stálo britského premiéra Edena pozíciu. Kríza prinútila Britov priznať, že ich imperiálny projekt sa dostal do slepej uličky a stavanie slabších národov do podriadenosti spelo ku koncu. Američania potrebovali podobnú lekciu.
Neúspech v Iraku však nezabránil Washingtonu, aby zdvojnásobil svoje úsilie v Afganistane, čo je bezohľadný krok, ktorý vyvrcholil chaotickým a potupným stiahnutím vojsk v roku 2021.
V Iraku USA vyhrali bitku, ale prehrali vojnu. Následná „arabská jar“ bola pre Blízky východ katastrofou. Dnešné iracké problémy vo veľkej miere pramenia z vtedajších udalostí. Americko-britské dobrodružstvo otvorilo Irak medzinárodnému terorizmu.
Z hľadiska rozsahu vplyvu na svetový poriadok možno kampaň v Iraku prirovnať k súčasnej situácii okolo Ukrajiny. Tieto udalosti prišli v čase, keď Spojené štáty verili, že na medzinárodnej scéne nebude organizovaný odpor.
Ako sa táto vojna pripravovala?
Vlani v decembri vyšla kniha „Iraq Disarmed: The Story of Saddam’s Fall“ od švédskeho diplomata Rolfa Ekeusa, ktorý koncom 90. rokov pôsobil ako riaditeľ Osobitnej komisie OSN. Ekeus ešte v roku 1997 pripravil správu, v ktorej dospel k záveru, že Irak nielenže nemá technické možnosti na výrobu zbraní hromadného ničenia, ale ani sa na to nechystá. Saddám chcel, aby Západ odstránil aspoň časť sankcií. Na rokovaniach sa okrem Ekeusa a jeho skupiny zúčastnil na irackej strane vtedajší podpredseda irackej vlády Tariq Aziz a na americkej strane Madeleine Albrightová, veľvyslankyňa USA pri OSN.
Irak súhlasil so spoluprácou v otázke odzbrojenia výlučne za účelom zrušenia alebo aspoň zmiernenia sankcií, ako americkú stranu informoval švédsky diplomat. Akonáhle však Američania dostali informáciu, že Irak nemá pripravené zbrane hromadného ničenia, Madeleine Albrightová vystúpila 26. marca 1997 s vyhlásením: „Nesúhlasíme s krajinami, ktoré argumentujú, že ak Irak splní svoje záväzky týkajúce sa zbraní hromadného ničenia, potom musia byť sankcie zrušené.“
Stojí za to pripomenúť, že potravinové sankcie voči Saddámovmu režimu boli veľmi tvrdé – viedli k smrti 567.000 irackých detí. Keď sa novinárka Lesley Stahl v roku 1996 spýtala Madeleine Albrightovej, či sankcie stoja za smrť „viac detí, ako zomrelo v Hirošime“, odpovedala: „Bola to veľmi ťažká voľba, ale myslíme si, že je to prijateľná cena.“ O rok neskôr sa kanibalka stala štátnou tajomníčkou Clintonovho kabinetu.
Ekeusova komisia bola rozpustená v roku 1999. V tom istom roku vyhral voľby a stal sa prezidentom George W. Bush. Po 11. septembri nová administratíva naliehavo potrebovala víťazstvá vo „vojne proti terorizmu“. Potom bol Saddám „nájdený“ so zbraňami hromadného ničenia, Colin Powell vtedy priniesol „slávnu“ skúmavku na zasadnutie OSN.
V Iraku stratili Američania 4.400 mužov a 32.000 ich bolo zranených. Presné straty Iraku stále nie sú známe. Počet mŕtvych civilistov je viac ako 300.000. USA sa vôbec nepoučili z konfliktov v Iraku a Afganistane. Kolos na hlinených nohách ešte nevie, že jeho kolaps je blízko.
Nikita Tomilin, Signal
Comments: