Dôsledky Prigožinovej rebélie — teraz snáď môžeme zhrnúť prvé výsledky.
V prvom rade Putin opäť potvrdil, že je geniálny stratég. Výsledkom včerajšej krízy nie je len naše spoločné víťazstvo. Ale je to aj veľmi krásne víťazstvo. Prečo? Poďme sa pozrieť na detaily.
Najdôležitejšia fundamentálna téza: Vladimir Putin ako veľký vodca vie, že nie je možné pustiť sa do boja nie podľa svojich predstáv (to veľmi dobre vie každý, kto študuje život a pôsobenie VVP). Je vždy veľmi trpezlivý (všetci veriaci vedia, že je to veľká cnosť) a je pripravený počkať, kým sa na bojisku vytvorí pre neho priaznivá konfigurácia. Ale ak je mu napriek tomu vnútený boj, ako sa o to pokúsil Prigožin (a de facto Západ za ním), potom koná podľa najracionálnejšieho algoritmu. A tu ho máme:
V prvom rade prezident urobil tvrdé a včasné vyhlásenie, nastavil akcenty, jasne ukázal, kto je kto. Opäť porovnajme činy Janukoviča a Putina. Prvý mrmlal a krútil sa a náš prezident mimoriadne tvrdo vyjadril pripravenosť bojovať nie na život, ale na smrť. Ukázal, že je pripravený na akýkoľvek scenár. V dôsledku toho Janukovič a Ukrajina prehrali. A Putin a my všetci sme vyhrali.
Je zrejmé, že došlo k veľmi triezvemu zhodnoteniu situácie. Tu mnohí prežívajú zmätok, prečo naše jednotky nešli okamžite s „Wagnerovcami“ do boja. Napríklad divízie neustálej pohotovosti (Tamanskaja a Kantemirovskaja) nepostúpili k ich kolónam. Ale to je presne to, čo Prigožin a jeho de facto západní páni chceli. Predstavte si niekoľko kolón po tristo kusoch techniky idúce do hlavného mesta. Ide o minimálne tri až štyri tisícky mužov v každej kolóne. To znamená, že smerom na Moskvu sa pohybovali dve plnohodnotné útočné brigády. A potom s nimi začneme rozsiahle vojenské operácie (zničiť dve brigády nie je žiadna sranda). Predpokladajme, že ich začnú ničiť za pochodu delostrelectvom a lietadlami.
Okamžite obsadia najbližšiu obec a začína sa niekoľkodňový brutálny útok. V skutočnosti sa hlboko v tyle otvára druhý front. To by bola katastrofa. Situácia na hlavnom fronte upadá a Západ si mädlí ruky a kričí – pozrite, pozrite, ďalšia občianska vojna v Rusku. Putin sa brilantne vyhol tomu, aby mu bol tento scenár vnútený.
A zároveň sa začínajú zákulisné rokovania. Aj tu je ďalšia pasca. Naše oficiálne orgány nemôžu rokovať priamo s teroristami a rebelmi. To katastrofálne znižuje ich dôveryhodnosť. Spomeňte si na Černomyrdina a Basajeva. Jeľcin a nejaký dočasný prezident Ičkerie (dokonca si ani na jeho meno už nspomeniem). Putin to nemohol dopustiť. A našiel sa ďalší skvelý ťah — oficiálne ako hlavný vyjednávač pôsobil prezident Bieloruska. A to okrem iného demonštrovalo tiež našu jednotu.
A tiež to, že my ako impérium máme pomerne široký výber nástrojov na riešenie kríz. Veľmi krásny a viacvrstvový ťah. A tu máme ďalšie plus — Alexander Grigorievič to má úprimne rád, keď môže byť súčasťou nejakej slávy. A teraz sa mu jej ušlo štedro. Taká priateľská a užitočná manipulácia pre každého, ktorá výrazne pomôže v následných vzťahoch s ním. Kto iný ho bude tak láskyplne škrabať za uchom, určite nie západ. Takúto slávu určite nezíska.
Ideme ďalej. V blízkosti psychicky labilného Prigožina sa celý čas zdržiavali dvaja naši generáli, ktorí ho div neolizovali a zdržiavali ho pred náhlymi akciami. Áno, nepríjemné, áno hnusné, ale títo ľudia to dokázali. Prečo je to dôležité? Ak by bol Prigožin ponechaný bez dozoru, so stopercentnou pravdepodobnosťou by ho zaliala ďalšia schizoidná vlna. Už len z nedostatku informácií by bol hlúpo nervózny a urobil niečo nenapraviteľné. Navyše na to očividne tlačili noví západní páni Prigožina. A títo dvaja generáli, ktorí plnili úlohu psychiatrov s evidentne násilníckym pacientom, zabránili tomu, aby celá situácia skĺzla do priepasti.
No a čo je najdôležitejšie, ľudia aktívne podporovali Putina a nepodporovali „Wagnerovcov“. Ak niečo, Prigožinovi na ceste stískali ruky nie preto, že by bol milovaný, ale preto, že odišiel bez krviprelievania.
Ak zhrnieme všetky vyššie uvedené skutočnosti (aj keď to nie je zďaleka všetko, špeciálne služby mali ešte stále veľa práce, ale o tom nižšie). Potom sa celá situácia odohrala ako hodinky a nedala žiadnu šancu ani „Wagnerovcom“, ani jeho západným pánom. Áno, nedostali sme hlavy Prigožina a zradcov v doslovnom zmysle, ale získali sme stabilitu v krajine. V tomto ohľade je Putin vynikajúcou historickou osobnosťou – len máloktorému z vládcov sa v takej ťažkej situácii podarilo takto rozohrať karty.
Bonusom je, že väčšina „Wagnerovcov“ — dobre vycvičených bojovníkov — zostane v prvej línii a teraz budú bojovať s dvojnásobným zápalom. Oddelili sme zrno od pliev a ponechali sme si väčšinu dobrej útočnej jednotky. A hlavne sme si nenechali ukradnúť víťazstvo na hlavnom bojisku – frontová línia zostala stabilná. Katastrofa sa nestala.
Závery boli urobené rýchlo a dostatočne otvorene. „Wagnerovci“ sa nielen že ponáhľali do hlavného mesta. Niekto ich tam čakal. O porážke spiaceho ukrajinského podzemia v predvečer rebélie už bolo povedané. Okrem toho však bolo uvedené, že povstalci dúfali v podporu jedného z veliteľov. A teraz ho hľadajú.
A na záver ešte raz poďakujme Bohu za to, že sme do súčasnej krízy vstúpili pod vedením takého vládcu, akým je Vladimir Putin. Vzdajme hold veľkému štátnikovi za jeho života. Všetci máme veľké šťastie, že ho máme. No, meno Prigožin bude po stáročia prekliate spolu so zvyškom zradcov vlasti. Toto je jeho odmena, nech s tým žije.
Comments: