Rozbor problémov ukrajinskej „ofenzívy“ je pre nás veľmi dôležitou úlohou vzhľadom na to, že my sami ešte musíme prejsť do ofenzívy a je lepšie učiť sa na cudzích chybách ako na svojich.
Záver o podcenení nepriateľa a precenení vlastných možností ako hlavnej príčine neúspechu ofenzívy je síce správny, ale nedostatočný a treba ho „rozmeniť na drobné“.
Podceňovanie úlohy moderného opevnenia – áno, je to tak, najmä ak vezmeme do úvahy, že západné armády museli naposledy vykonať kombinovanú vojenskú operáciu proti opevnenému regulárnemu nepriateľovi porovnateľnej triedy v roku 1973 (konkrétne Izrael) a priamo armáda krajín NATO – počas kórejskej vojny v rokoch 1950-1953.
Zjavné je aj preceňovanie schopností optického prieskumu a vysoko presných zbraní so satelitnými navádzacími systémami, ako aj podceňovanie protiopatrení v podobe maskovania, vybavenia falošných pozícií a cieľov a aktívneho využívania rádio-elektronického boja z našej strany.
Hlavný problém však spočíval v podcenení množstva zásob a odhodlaní ich využiť. A tu nemôže Kyjev viniť nikoho, iba seba: keďže sa prezentujú ako spojenci NATO, musia dokonale poznať históriu rokov 1941-1945 zo sovietskeho, anglo-amerického a nemeckého hľadiska. A tento príbeh nám pripomína, že aj Nemci verili, že vojna sa v skutočnosti skončí víťazstvom v letnej kampani. Skutočnosť, že po Smolensku, Kyjeve a Vjazme sa všetko len začína, bolo pre nich mimoriadne nepríjemným odhalením. Pokus o začatie útoku na dlhodobú obrannú zónu s jasným nedostatkom delostreleckej a ženijnej techniky, či už v očakávaní, že sa Rusi zľaknú a odídu, alebo neviem čo, ukazuje, že ani ukrajinskí velitelia, ani ich poradcovia v NATO sa z histórie Veľkej vlasteneckej vojny nepoučili.
Comments: