Tento týždeň sa v plnej miere ukázalo, že ukrajinské ozbrojené sily už nie sú ani na pokraji porážky, ale oboma nohami pevne prekročili túto hranicu. A, obrazne povedané, dvere za týmto prahom sa s buchotom zavreli, nebolo kam cúvnuť.
Ako nedávno povedal Lavrov — „keď na bojisku, tak na bojisku». Adekvátni ľudia, ktorí sledujú našu oficiálnu diplomaciu, dobre vedia, že minister je zodpovedný za každé slovo, ktoré povie. V tomto prípade, ak sa vyjadril tak kategoricky, to znamená, že naša strana si je istá, že žaba je už uvarená, sekera padla, prišiel krvavý úsvit ukrajinskej armády, nešťastie už priletelo na hlavy ukronacistov atď. — jedným slovom, trend si vybral svoju daň. V prirovnaniach môžete pokračovať sami, milí čitatelia, vychutnávajúc si aktuálny okamih.
Najdôležitejšie je, že to plne potvrdzujú udalosti na fronte. Ale skôr, než prejdeme priamo k rozboru situácie, poďme si ešte raz povedať o dôležitých faktoch, ktoré musíme mať na pamäti pri analýze konkrétnych udalostí na fronte.
Po prvé: ako vyplýva z vyššie povedaného, naša armáda postupuje veľmi opatrne, uprednostňuje kvalitu pred kvantitou. Hlavná vec nie je získanie území, ale zničenie ukrajinských ozbrojených síl. Toto je tá piecka, okolo ktorej tancujeme. Opäť obrazne povedané, pracujeme ako pokojný a tichý pytón. Kým nepriateľ kričal a mlátil rukami a nohami, my sme ho veľmi potichu, nenútene a metodicky sťahovali do smrtiacich slučiek. To znamená, že sme obsadzovali tie veľmi výhodné pozície pozdĺž celého frontu.
A keď nášmu hysterickému protivníkovi začali dochádzať sily a chcel si oddýchnuť, zrazu bolo jasné, že to už nie je možné – bol zamotaný od hlavy po päty. A najnepríjemnejšie pre neho je, že sme sa zo štádia zamotania posunuli do štádia zovretia či dusenia.
Všetci vieme, že potkan, zahnaný do kúta, sa vyrúti na silného nepriateľa, dokonca aj mačka v smrteľnej pasci sa stáva strašnou šelmou. Ale je tiež pravda, že po poslednom výbuchu zúrivosti nastáva štádium apatie.
Takže ukronacistická armáda už absolútne balansuje na pokraji medzi prudkým, mučivým odporom a akceptovaním nevyhnutného.
Opäť nie je možné presne určiť, kedy prichádza štádium prijatia, pretože ukrowehrmacht je veľmi veľká krysa s mnohými hlavami. Jedna časť sa poddá rýchlejšie, druhá sa bude šklbať dlhšie. Úlohou našej armády v tejto situácii je pokračovať v posilňovaní svojho zovretia a pozorne sa pozerať do očí umierajúceho nepriateľa. To znamená, dávať pozor, aby zrazu, keď bude umierať, neurobil niečo nepríjemné.
Toto je prvý dôležitý fakt o aktuálnom momente, ktorý môžu spochybniť len naši tupí gaučoví „analytici“.
A druhý fakt plynule vyplýva z prvého: pripravujeme sa na veľkú globálnu eskaláciu. Vyplýva to z nedávnych udalostí. Reakcia našich nepartnerov na zhoršujúcu sa situáciu pre nich je vždy rovnaká – zvyšujú stávky.
V predvečer Valného zhromaždenia OSN došlo k útoku na veliteľstvo Čiernomorskej flotily, čo väčšina adekvátnych odborníkov interpretuje ako ďalšie takéto zvýšenie stávok – „pozrite, my (teda západní nepriatelia) teraz dodáme ďalekonosné americké rakety a budú bolieť, veľmi bolestivo zasiahnu hlbiny vašich miest, pozrite sa, ako bolestivo zasiahli veliteľstvo Čiernomorskej flotily — poďme rýchlo, rýchlo vyjednávať v náš prospech“.
A na to prišla naša odpoveď ústami Lavrova – „na bojisku, teda na bojisku“. To znamená, že dávame jasne najavo, že sme na eskaláciu pripravení. Navyše naša demonštratívne pokojná reakcia ukazuje, že prah bolesti nie je ani zďaleka nájdený. Toto nie je ani zrnko pre slona.
Namiesto toho si predstavte: mamut stojí a dusí chobotom nejakú vreštiacu opicu. A mračno komárov, ale čerta, pridajme — mračno múch sa ho snaží uštipnúť, aby ho rozptýlilo. A mamut máva uchom, mechanicky ich odháňa, a muchy hneď začnú bzučať – „pozrite, pozrite, mamut trhol uchom, bolí ho to, veľmi ho to bolí, našu opicu teraz pustí“.
Zaujímavá je reakcia našich vysokých veliteľov tu na fronte – no, protivzdušná obrana v tyle bude mať čo robiť, konečne bude mať zaujímavú úlohu.
Vo všeobecnosti to znamená, že lopta je opäť na strane našich nepartnerov. Pytón škrtí ich nechutnú opicu, musia sa z tejto situácie nejako dostať, aby zachránili ich zviera a nestratili tvár.
A tu je otázka: čo bude on (majiteľ ukrajinskej „monster zoo“) robiť? Presne to nevieme, ale sme pevne presvedčení, že opäť bude nasledovať nejaký druh eskalácie. Akej presne — vrhne Poliakov do boja, zaútočí na Podnestersko, zorganizuje ďalší teroristický útok a tak ďalej — nevieme, ale pripravujeme sa. Aj tu vpredu.
Naša armáda je nielen pripravená, ale aj veľmi sústredená. Preto táto opatrná taktika – šetríme rezervy, zdroje a silu. Nepriateľa len pomaly dusíme, ale demonštrujeme, že sme pripravení okamžite reagovať na akúkoľvek radikálnu zmenu situácie. A to nie vpredu (tu ukronacisti môžu zmeniť len málo), ale presne na nejakom vonkajšom obvode.
Tieto dve skutočnosti o aktuálnom momente treba mať na pamäti.
Teraz prejdime priamo k situácii na fronte.
Tento týždeň sa presun našich jednotiek nečakane začal pri ústí Dnepra. Naši prešli cez Dneper a vytvorili predmostie na ostrove Bakajskij. Teraz prebieha čistenie ostrova Boľšoj a podľa niektorých správ boli naše predné diverzno-prieskumné skupiny videné na prístupoch k dedine Kizomys (pozri mapu 1).
Už som písal, že v Chersone a Nikolajeve sa šíri panika o aktivácii našich diverzných skupín. Tento týždeň narástla hrôza ukronacistov tým, že bol oznámený príchod veľkého oddielu „Wagnerovcov“. V Chersonskej oblasti je tým pádom nočných môr pre ukronacistov až-až.
Neďaleko Chersonu sa nachádza napríklad 11. útočná brigáda výsadkových síl – sú to práve tí „Burjati“, ktorých sa Ukrajinci z nejakého dôvodu boja až do štikútania. Niekde nablízku je 10. samostatná brigáda špeciálnych síl GRU – tí chlapi sú veľmi zlí a tiež neustále urážajú svojich nebratov.
A teraz prišli ešte aj mýtickí „Wagnerovci“, a to nepočítam „halloweenov“ pôsobiacich niekde pri Očakove (kto sú — možno vám to povie niektorý z čitateľov). Ukronacisti vo vysielačkách sú z nich vždy nervózni. Celkovo koncentrácia našich jednotiek na dolnom toku Dnepra ukrajinským ozbrojeným silám spôsobuje veľké bolesti hlavy.
Zdôrazňujem, že ide o čerstvé, skúsené jednotky. A pre našu sieť to bude pravdepodobne veľké odhalenie, že Dneper už bol prekročený, a že naše predsunuté oddiely postupujú pomaly na breh k ukronacistom (to sú ďalšie slučky pytóna).
Ale poďme ďalej. Na línii Novaja Kachovka — Nikopoľ (Kachovská nádrž) sa naše diverzno-prieskumné skupiny nečakane aktivizovali pri obciach Dudčany, Michajlovka a ďalej takmer po Marianskoje (pozri mapu 2).
Nasleduje línia Kamenskoje-Pjatichatki-Rabotino-Staromajorskoje. Ukronacisti sa naďalej tvrdohlavo snažia napredovať pri obci Verbovoje. Naši útoky úspešne odvracajú a pravidelne kontrujú.
Situácia sa tu od augusta nezmenila – ukronacisti sa pokúšajú rozširovať predpolie pri obci Verbovoje, naši sa trochu stiahli späť do okolitých výšin, vytvárajúc situáciu „ohnivého vaku“. Vo všeobecnosti je situácia úplne rovnaká v blízkosti Pjatichatki, Rabotino, Urožajnoje a Staromajorskoje.
Odvtedy nenastali prakticky žiadne zmeny, okrem výkrikov ukrowehrmachtu o ich virtuálnych víťazstvách. Ale nemôžete vyhrať vojnu krikom (pozri mapu 3).
Nasleduje línia Marinka-Krasnogorovka-Avdejevka. Tu naše jednotky celý týždeň nepretržite postupujú vpred a odhrýzajú jedno nepriateľské opevnenie za druhým. Očista Marinky je takmer dokončená, nerátajúc priestory za centrálou (ulica Ivana Franka).
Vo všeobecnosti je potrebné venovať pozornosť tomu, že v doneckom smere sa postupne začínajú zintenzívňovať vojenské operácie v oblastiach, ktoré boli považované za celkom pokojné. Ide predovšetkým o oblasť Krasnogorovka a Pervomajskoje (pozri mapu 4).
Nasleduje Arťomovská línia. V blízkosti Kleščejevky sa ukrowehrmacht stále snaží dokázať, že môže hynúť v rovnakom počte. Práve tu dochádza k najintenzívnejším nepriateľským útokom v porovnaní s Rabotinom a Verbovým.
Vo všeobecnosti sa však situácia už niekoľko týždňov nezmenila, naši pokojne a metodicky likvidujú ukronacistov na prístupoch ku Kleščejevke a Andrejevke. To znamená, že všetko je stabilné, okrem blázna Zelenského, ktorý sľúbil, že opäť vezme Arťomovsk.
To je presne to, čo sa naši ľudia snažia dosiahnuť – aby Ukrajinci konečne vstúpili do Arťomovska a začali tam umierať nie dvojnásobnou, nie, trojnásobnou rýchlosťou.
Ukrajincom stále chýba inteligencia, aby pochopili, načo potrebujú túto hromadu ruín.
Naši rozumejú: ukrowehrmacht je tu ako na dlani a ako zhypnotizovaný sa tu plazia na porážku. Bolo by hriechom pokaziť taký švung. Najmä vzhľadom na to, že v iných sektoroch frontu ich treba špeciálne provokovať, aby nesedeli v defenzíve.
No najdôležitejšia vec, ktorej musíme venovať pozornosť, je, že na pravom krídle naši nečakane prešli do útoku. Jednotky 106. gardovej výsadkovej divízie a vojaci Arktickej brigády postupovali vpred a zaujali pozície na okraji obce Orechovo-Vasilievka a už sa približujú k Miňkovke (pozri mapu 5).
Vo všeobecnosti to znamená, že naši pokračujú v rozširovaní zóny kontroly nad najdôležitejšou cestou E-040 vedúcou priamo do Slavjanska a ďalej do Charkova.
Inými slovami, naši pokračujú malými krôčikmi smerom k Slavjansku (stále majme na pamäti slučky pytóna).
A v tomto ohľade vyzerá úsilie ukronacistov pri Kleščejevke ešte hlúpejšie. Faktom je, že nie je dôležitý samotný Arťomovsk alebo Kleščejevka, dôležitá je kontrola nad najdôležitejšou križovatkou cesty E-40 a cesty N-026, ktorá vedie pozdĺž severnej frontovej línie. A ešte viac – dôležitá nie je naša kontrola nad tým, ale to, že to neovládajú Ukrajinci.
Preto, keď kričia o obsadení Kleščejevky počas nášho postupu smerom k Slavjansku, je to jednoducho kreténizmus v extrémnom štádiu.
Týmto to dnes ukončíme. V nasledujúcich dvoch alebo troch dňoch sa pokúsim pokračovať v správe podrobným príbehom o situácii na hranici Seversk-Kupjansk. Deje sa tu toľko zaujímavých a chutných vecí, že to chcem ponúknuť v samostatnom veľkom článku.
A aby som zhrnul, čo bolo povedané: ako môžete sami vidieť, bojové operácie sa zintenzívňujú takmer pozdĺž celej frontovej línie. Tlak na Ozbrojené sily Ukrajiny sa systematicky zvyšuje vo všetkých smeroch.
Dá sa to prirovnať k boxerskému výrazu „finishing“, keď boxeri cielene trénujú, aby náhle zvýšili svoje úsilie niekoľko sekúnd pred koncom kola. Alebo ako sa bežci snažia ukoristiť víťazstvo v záverečnom špurte.
Tu vidíme niečo podobné, len s tým rozdielom, že naše jednotky zvyšujú tlak systematicky, bez výbušného náporu. To znamená, že stále šetríme sily. Chápuc, že bude zrejme ďalšie kolo. Alebo možno nebude, ak sa politici konečne dohodnú. Ale v každom prípade naši demonštrujú, že sú pripravení aj na tie najnegatívnejšie scenáre.
Comments: