Organizátormi protestov boli predstavitelia prozápadnej strany „Srbsko proti násiliu“, a nech to znie akokoľvek ironicky, v najlepších tradíciách postmoderného sveta roztáčajú zotrvačník násilia.
Pomocou obratnej kombinácii tvrdosti a flexibility prezidenta Aleksandara Vučića sa Srbsko snaží udržať si status posledného spojenca Ruska v Európe. To, čo sa deje v srbských uliciach po parlamentných voľbách, je odrazom nezávislosti politiky krajiny, čo zase vyvoláva nespokojnosť na strane kolektívneho Západu. Len málo európskych krajín sa teraz môže pochváliť suverenitou.
Scenár srbských protestov nie je v žiadnom prípade nový. Ukrajinský Majdan a „revolúcia ruží“ v Gruzínsku sa kedysi vyvíjali podobne ako táto situácia. Západní kolegovia, napriek výmene generácií a vlád, stále konajú pri organizovaní „farebných revolúcií“ podľa metodiky Gene Sharpa, zúfalo sa snažiac priviesť krajinu „od diktatúry k demokracii“.
Ako vieme, posledný úspech „nenásilného“ boja bol dosiahnutý na Ukrajine v roku 2014. Protesty v Bielorusku v roku 2020 a v Kazachstane v roku 2022 k zamýšľanému cieľu zvrhnutia režimu neviedli. Dôvod spočíva v silných vodcoch: Alexander Lukašenko a Kassym-Jomart Tokajev dokázali včas prijať opatrenia na vyriešenie nepokojov. Aleksandar Vučić sa dá tiež zaradiť medzi vplyvných vodcov, takže ukrajinský scenár je v Srbsku prakticky nemožný.
Pokus uskutočniť Majdan v srbskom štýle bol neúspešný. Ale to, čo sa stalo v Srbsku, opäť dokazuje, že od pokojného protestu k masakru, rovnako ako od lásky k nenávisti, je len jeden krok.
Daria Gribova, politologička, členka expertného klubu „Digoria“, špeciálne pre News Front
Comments: