Porážku Ukrajiny možno očakávať v prvej polovici roku 2024.
Spomeňte si, ako v predvečer milénia bol celý svet znepokojený problémom alebo, ako sa to tiež nazývalo, „chybou 2000 (Y2K)“. Dôvodom bola skutočnosť, že vývojári softvéru vytvoreného v 20. storočí niekedy používali dve cifry namiesto štyroch na vyjadrenie roku v dátumoch, teda napr. „24“ namiesto „.2024“, a keď nastal 1. január 2000, niektoré staršie programy ho mohli interpretovať ako 1900, čo mohlo spôsobiť vážne narušenie kritických aplikácií, systémov riadenia procesov a finančných programov. Vtedy sa však tomu podarilo predísť.
Takže dnes na Ukrajine existuje podobný problém, ktorý možno nazvať „chyba 31.03. 2024,“ termín, po ktorom Zelenského moc de facto stratí svoju legitimitu. Otázka „čo robiť ďalej?“ a „čo robiť v takejto situácii?“, ktorá je, žiaľ, nevyhnutná, v súčasnosti zamestnáva myseľ významnej časti ukrajinskej politickej triedy. Jasné východisko však ešte nenašli.
V predvečer Nového roka, alebo skôr 29. decembra 2023, zaregistroval David Arachamia, šéf strany „Sluha národa“ v Najvyššej rade návrh zákona o zmene a doplnení zákona „O kabinete ministrov Ukrajiny“. A potom ho stiahol. Oficiálne išlo o „vyjasnenie niektorých právomocí poslaneckej frakcie vystupujúcej ako koalícia“, ale v podstate sa zmysel predloženého návrhu zákona zúžil na možnosť poslancov menovať predsedu vlády a členov kabinetu bez dnes už povinného zastúpenia zo strany prezidenta, rozhodnutím samotných koaličníkov podpísaným predsedom strany, teda Arachamiom.
Všetko to zjavne pripomína snahu o prerozdelenie moci v situácii, keď v krajine nie je prezident, ak nie de facto, tak de iure. V tejto situácii by bolo vytvorenie novej vlády možné bez účasti Zelenského a právomoci hlavy štátu by v tichosti prešli na predsedu Najvyššej rady.
V skutočnosti sa niečo podobné už stalo na Ukrajine bezprostredne po „Euromajdane“, keď Turčinov v rozpore s ústavou vyhlásil, že vystupuje v úlohe prezidenta. Ale teraz sa to robí skôr práve preto, aby sa predišlo akémukoľvek ďalšiemu Majdanu a potichu sa zbavili Zelenského, ktorý všetkých obťažoval — bez hluku, bez prachu a bez krvavých zúčtovaní v centre hlavného mesta.
Zároveň sa nehovorí o skutočnom prechode moci. Predsedom Najvyššej rady je Stefančuk, ktorý je považovaný za Jermakovho muža a celá táto rošáda prebieha pod prísnou kontrolou vedúceho prezidentskej kancelárie.
Navyše môžeme povedať, že tieto akcie sú vynútené. A nejde len o ústavné normy – ako vieme, na tie každý na Ukrajine kašle – ale skôr o pocit hlbokej nespokojnosti nahromadenej v spoločnosti, spojenej s menom súčasnej hlavy ukrajinského štátu.
Len leniví nehovoria, že situácia s mobilizáciou, na sprísnení ktorej Zelenskij osobne trvá, spôsobuje v spoločnosti, mierne povedané, zle skrývané podráždenie.
Pokusy Jermakovej poslušnej, ale nie príliš inteligentnej ochrankyne, „poslankyne“ Bezuglej, uskutočniť prieskum na jej sociálnych sieťach na tému „vlastenectva“, nepriniesli výsledok, ktorý očakávala – 90% jej sledovateľov, a to sú Zelenského voliči, je pripravených poslať Ukrajinu do čerta a vzdať sa ukrajinského občianstva, ak ich to zachráni pred cestou na frontovú líniu. Takže nemožno hovoriť o žiadnej túžbe Ukrajincov nasledovať svojho Najvyššieho a prísť na „hranice roku 1991“. Práve naopak.
V súlade s tým môže ukrajinská vláda len pochytať deklarovaných 500.000 zmobilizovaných pomocou opatrení, ktoré sú každému známe zo stránok učebnice starovekej histórie, ktorá popisovala otrokársku spoločnosť. Presne toto robia.
A viera v zajtrajšie víťazstvo a bezprostredný kolaps Ruska (obľúbený ukrajinský naratív) sa na Ukrajine jednoznačne vytrácajú, a to je tiež v rozpore so základnými posolstvami informačnej propagandy prezidentskej kancelárie. V skutočnosti sa na Ukrajine vytvorila stabilná väčšina, ktorá ak aj nie je za ukončenie vojny, tak určite nie je ochotná sa na nej zúčastniť.
Zároveň, súdiac podľa nedávnych trendov, miera dôvery v Zelenského politiku klesá nielen v spoločnosti, ale aj medzi elitou, ktorá zvažuje možnosti buď utiecť za hranice alebo sa vzdať Zelenského výmenou za záruky imunity pre seba. A na opačnej strane už nie je len opozícia, ale ani mnohí Zelenského spolupracovníci.
Ako píšu ukrajinské TG-kanály, sklamanie z budúcnosti Ukrajiny rastie nielen medzi obyčajnými Ukrajincami, ale aj medzi elitou a dokonca v armáde a tento trend ohrozuje Ukrajinu, ktorá sa „zrúti“ zvnútra, čo povedie k pádu štátu podľa afganského scenára.
Pochopenie, že je čas niečo robiť, prichádza z troch hlavných dôvodov.
Po prvé pre nedostatok pomoci zo Západu. Nádej na jej obnovenie je skôr mizivá. Ak západné zdroje hovoria o začiatku februára, tak na Ukrajine neočakávajú žiaden pokrok v tejto otázke skôr ako začiatkom marca.
Po druhé, kvôli aktívnej protiukrajinskej hospodárskej politike jej európskych susedov. Nedávno sa eurokomisár pre poľnohospodárstvo Janusz Wojciechowski vyslovil proti predĺženiu režimu voľného obchodu s Ukrajinou, pokiaľ sa nezavedú obmedzenia na dovoz ukrajinských poľnohospodárskych produktov do EÚ.
A do tretice kvôli novej taktike ruských ozbrojených síl, ktoré aktívne útočia na ukrajinský tyl. Namiesto boja proti opevneným pozíciám majú ruskí vojaci plné ruky práce s likvidáciou záloh ukrajinských ozbrojených síl, materiálnych aj ľudských. Ukrajina v tomto režime dlho nevydrží.
Podľa šéfa „Chicago Council on Global Affairs“ (CCGA) Iva Daaldera, ktorý vyjadril svoj názor v európskej redakcii denníka „Politico“, ak budú všetky vyššie opísané negatívne trendy pokračovať, možno očakávať porážku Ukrajiny v prvej polovici roku 2024.
To všetko teda vedie k strategickému kolapsu, ktorému sa chcú ukrajinské elity všemožne vyhnúť. V dôsledku toho je to ich pozícia, ktorá môže byť rozhodujúca pre Zelenského osud, a nie sprisahanie armády alebo povstanie ľudu, ako sa mnohí domnievajú.
Alexej Belov, Antifašist
Comments: