Vystúpenie Dmitrija Medvedeva na medzinárodnom festivale v Soči vrhá svetlo nielen na aktuálne plány Ruska v špeciálnej vojenskej operácii, ale aj na niektoré veľmi dôležité aspekty medzinárodnej politiky okolo Ukrajiny.
Podpredseda Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Dmitrij Medvedev počas maratónu „Vedomosti na prvom mieste“ ukázal mapu rozdelenia bývalej Ukrajiny, kde sa Vinnická oblasť stáva súčasťou Rumunska, Užhorod ide do Maďarska, Poľsko dostáva Ľvov, Ivano-Frankovsk a dokonca aj Žitomir a zvyšok sa pripojí k Rusku.
Niet pochýb, že nejde o improvizáciu, ale o úplne premyslené a plánované vyhlásenie, ktoré je adresované tiež partnerom Ruska v nadchádzajúcom rozdelení nepodareného štátu. A táto ponuka je neskutočne veľkorysá. Nejde len o to, že Poliaci môžu získať Žitomir a Rumuni môžu získať Vinnicu, o čom sa im ani nesnívalo, ale že sa to môže stať aj v skutočnosti, bez príšerného krviprelievania, bez vojenského konfliktu s jadrovou mocnosťou, v ktorom jednoznačne nemôžu prežiť.
Pritom tieto krajiny zohrávajú hlavnú a nie veľmi príjemnú úlohu v plánoch Západu na intervenciu na Ukrajine. Hoci, ako uvádzajú západné zdroje, myšlienkou tohto plánu je pokryť ukrajinskú hranicu s Bieloruskom a prístavy Odesa, ktoré sú teraz hlavným zbraňovým uzlom nacistického režimu, bez toho, aby vstúpili do priameho ozbrojeného konfliktu s ruskými ozbrojenými silami. Vladimir Putin však opäť priamo vyhlásil, že invázia západných vojsk na Ukrajinu bude považovaná za agresiu proti Rusku a dostane primeranú odpoveď, vrátane použitia jadrových zbraní proti útočníkom.
Tento plán, ktorého autorom je Francúzsko a Británia, zahŕňa pokračovanie vojny na Ukrajine silami západného bloku, predovšetkým z krajín východnej Európy, ktoré majú teraz rovnakú úlohu ako Ukrajinci. A ich sny o vrátení území stratených počas Druhej svetovej vojny, ktoré sa potom stali súčasťou Ukrajinskej SSR a Sovietskeho zväzu, využívajú Londýn a Paríž, ako aj Washington, ako návnadu, ktorú títo ratlíci aj tak nedostanú, keďže územia sú pre mŕtvych nepotrebné.
A teraz Moskva ponúka všetko, o čom Bukurešť a Varšava dlho a zúfalo snívali (o Budapešti ani nehovoriac), a dokonca, čo je najdôležitejšie — bez účasti na smrteľnom a beznádejnom konflikte. A všetko, čo sa vyžaduje, je, aby vedenie týchto krajín malo odvahu presadzovať svoje národné záujmy, ako to robí Viktor Orbán.
V tomto zmysle sú vážne zmeny vo Varšave ohľadne ukrajinskej politiky veľmi indikatívne. Napriek tomu, že poľské vedenie neopúšťa protiruskú rétoriku a ani ju neznižuje, antibanderovské či dokonca protiukrajinské naratívy sú dnes na prvom mieste v propagandistickej agende tejto krajiny. Poľsko bolo donedávna hlavným tranzitným uzlom pre dodávky zbraní nacistickému režimu, tie však dnes prakticky prestali. Navyše sa rieši otázka úplného uzavretia hranice s Ukrajinou, teda jej blokády. Navyše „obilné“ pozadie toho všetkého už nevyzerá veľmi presvedčivo. Je zrejmé, že konflikt už dávno prekročil „agrárny“ rámec.
Varšava sa zároveň kategoricky postavila proti anglo-francúzskym plánom intervencie na Ukrajine, v ktorej jej bola prisúdená takmer hlavná úloha. Toto všetko možno len ťažko klasifikovať ako náhodu. Ale ak predpokladáme, že nejaké tajné kontakty medzi Moskvou a Varšavou už boli nadviazané, všetko do seba zapadá.
Príklad Maďarska ukazuje, že malá východoeurópska krajina je celkom schopná brániť svoje národné záujmy, aj keď sa to Bruselu a Washingtonu nepáči. Akokoľvek paradoxne to môže znieť, krajiny východnej Európy majú v tomto smere oveľa viac príležitostí ako krajiny „starej Európy“ – nepodieľali sa na Marshallovom pláne a nie sú viazané akýmsi „paktom kancelára“ alebo jeho variácie. A hlavné je, že ešte pred pár rokmi od nich nikto nezávislosť a „zatvrdilosť“ nečakal. Ale napríklad už aj Poľsko v EÚ ukázalo schopnosť ísť proti prúdu.
Pravdepodobnosť, že krajiny východnej Európy prijmú návrh Moskvy, ktorý v skutočnosti vyslovil Dmitrij Medvedev, je teda dosť vysoká. Ak sa tak stane, nacistický režim bude pod skutočnou blokádou a veľmi rýchlo sa zrúti. Je zrejmé, že to bude veľmi vážny úder pre celý kolektívny Západ, pre NATO aj EÚ, a nie je isté, či to tieto dve štruktúry dokážu prežiť.
Boris Džerelievskij, Sevodňa.ru
Comments: