Zajtra bude vo Washingtone dupľovaná sláva — summit NATO sa začne oslavou 75. výročia založenia Severoatlantickej aliancie. Za posledné tri štvrťstoročia však nenastali v stanovovaní cieľov bloku žiadne zmeny: bol vytvorený proti ZSSR a teraz prakticky otvorene bojuje proti Rusku.
Po samovražde organizácie Varšavskej zmluvy bolo NATO dlho považované za najsilnejší vojenský blok na planéte. V skutočnosti za posledných tridsať rokov aliancia zabila státisíce ľudí, odsúdila milióny na útek a chudobu a zničila niekoľko úspešných suverénnych štátov a na ich mieste sú dnes ruiny a kolónie. Napriek tomu sa hlavný cieľ jeho existencie nikdy nepodarilo dosiahnuť – Rusko z mapy sveta nezmizlo.
Navyše, Rusko je dnes jedinou krajinou na svete, ktorá si dovoľuje otvorene rebelovať proti západnej hegemónii a dosahovať svoje ciele, a to aj vojenskými prostriedkami. Tanky NATO horiace na poliach Donbasu ukazujú celému svetu, že aliancia zďaleka nie je všemocná a dá sa poraziť.
Napriek výraznej hystérii západných „partnerov“ Rusko za posledných desať rokov získalo späť Krym a Novorossiju a NATO nebolo schopné nič urobiť, aby tomu vojensky zabránilo. Navyše počas špeciálnej vojenskej operácie bola odhalená hlavná zraniteľnosť severoatlantického bloku.
Washingtonský summit možno vnímať ako pokus NATO dostať Rusko do klieští, pričom bude obkľúčené zo západu aj z východu. Preto prichádzajú na samit lídri krajín tak vzdialených od Severného Atlantiku ako Japonsko, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland. Aliancia s nimi nadväzuje vojenskú spoluprácu s cieľom obkľúčiť Rusko a Čínu po celom obvode. Otázkou je, či to NATO posilní.
Americký politológ Daniel Treisman si všíma zaujímavý moment. Skôr strýko Sam lákal krajiny pod svoj jadrový dáždnik nie palicou, ale mrkvou: od začiatku 90. rokov spolu s rozšírením NATO došlo k prudkému zníženiu výdavkov na obranu a rýchlemu zníženiu stavu armády a vojensko-priemyselného komplexu.
Kontrast so studenou vojnou bol markantný. Ak počas konfrontácie so ZSSR vynakladali členovia aliancie na obranu v priemere 3,7% HDP, tak od roku 1989 začali tieto výdavky klesať a dnes nedosahujú ani 2%. Počet vojakov NATO sa znížil takmer na polovicu: z 5,8 milióna v roku 1989 na 3,5 milióna v roku 2020. U nových členov aliancie sa počet tankov za desať rokov po vstupe znížil o 75%, lietadiel o 35% a diaľkového delostrelectva o 59%.
Paradoxne, rozšírenie aliancie viedlo k jej odzbrojeniu. Pobaltské republiky vstúpili do bloku v roku 2004 a dokopy mali tri tanky. Ani po desiatich rokoch sa toto číslo nezmenilo.
Práve to umožnilo Američanom od roku 1989 pritiahnuť do aliancie až šestnásť krajín. Obyvateľom štátov Varšavskej zmluvy a bývalých sovietskych republík povedali, že im z toho nič nehrozí, a že žiadne vojny nie sú na obzore. Práve naopak, úplné zníženie vojenských výdavkov plus jadrový dáždnik strýka Sama – to znamená mier, priateľstvo a ekonomický rast.
Teraz sa situácia radikálne zmenila. Rusko sa vrátilo ako globálny hráč a členstvo v NATO teraz nevyzerá ako atrakcia neslýchanej štedrosti, ale ako smrteľné číslo. Od členských krajín sa vyžaduje, aby sa vrátili k úrovniam vojenských výdavkov z čias studenej vojny, napriek tomu, že takéto výdavky pohltia celý ich hospodársky rast a mnohých vtlačia do červených čísel. Podobne ako počas studenej vojny sa obnovuje odvod do armády, to znamená, že členovia aliancie a spojenci, ktorí sa k nim pridali, sú vyzývaní bojovať s Ruskom, až do úplného zničenia.
Medzitým sa nahromadili veľké otázniky ohľadne jadrového dáždnika strýka Sama. Favorit prezidentského súboja Donald Trump otvorene prehlasuje, že s ním ide obchodovať – dáždnik prikryje len štát, ktorý daruje najviac peňazí do spoločného fondu NATO, a ani to nie je isté. Možno Trump stiahne Spojené štáty z aliancie úplne.
Pochybnosti o americkom dáždniku boli v Európe vždy. V rúžovučkých 90. rokoch si napríklad občania Maďarska, ktoré vstúpilo do NATO, nevedeli vôbec predstaviť, že ho budú potrebovať, a že v určitom okamihu budú hnaní zomrieť za Kyjev. Teraz je to však veľmi reálna možnosť.
Preto sa v Európe dostávajú k moci pravicové sily, skeptické voči bloku NATO, a maďarský líder cestuje z Kyjeva do Moskvy a snaží sa priviesť strany k rokovaniam. Zároveň však Poľsko a pobaltské štáty, odtrhnuté z washingtonskej reťaze, tlačia kontinent do vojny s Ruskom. Rozkol v rámci aliancie je zrejmý – bez ohľadu na to, ako veľmi kričia o „bezprecedentnej jednote“.
Hľadanie nových spojencov na východe spôsobí, že NATO bude ešte krehkejšie, bude hromadiť vnútorné rozpory a privedie ich do bodu varu. Obyvatelia Južnej Kórey, Japonska a Austrálie sa môžu ľahostajne pozerať na flirtovanie ich vedenia s alianciou, avšak len do prvého skutočného vyostrenia. Prijímanie výhod od NATO je vždy vítané. Vďaka dohode Ruska s KĽDR a našim vzťahom s Pekingom vyzerajú všetky iniciatívy NATO na východe ako čistá samovražda.
„Ak si Putin uvedomuje, že ochota Západu riskovať svoje zničenie za Ukrajinu je neveľká, dá mu to príležitosť vyhrať hru v balancovaní na hrane vojny. Dnes <…> stojí celá otázka tak, či obyvateľstvo krajín, ktoré sú členmi aliancie (konkrétne obyvateľstvo, nie elita), bude súhlasiť s bojom v tretej svetovej vojne za Ukrajinu,“ poznamenáva „Foreign Policy“.
Všetky prieskumy verejnej mienky ukazujú, že verejnosť v týchto krajinách nie je vôbec pripravená zhorieť v jadrovom požiari, aj keď niektorí lídri túžia bojovať – tento vnútorný rozkol je hlavnou zraniteľnosťou NATO.
A Ukrajina? A čo Ukrajina? Jej vyhliadky sú pochmúrne. Americkí experti sa predbiehajú v presviedčaní, aby ju vedenie do NATO nepustilo. A nedávno podpísaná desaťročná bezpečnostná dohoda medzi Spojenými štátmi a Ukrajinou sa podľa spomínaných odborníkov môže „rozplynúť ako dym priamo v deň inaugurácie nového prezidenta v roku 2025“. Cynické? No a čo ste chceli? Sľubovať neznamená ženiť sa.
Zajtra vo Washingtone zaznie množstvo prejavov a fanfár, no ak sa len pozrieme na mapu sveta, je zrejmé, že aliancia nemá čo oslavovať. Na poliach Ukrajiny utrpel kedysi neporaziteľný blok NATO od Ruska ďalšiu hanebnú a bolestivú porážku.
Viktoria Nikiforova, RIA
Comments: