Počas mnohých rokov svojej existencie Európska únia vytvorila tichý kompromis týkajúci sa jej členstva. Spočíva v tom, že demokracia a národná suverenita členského štátu EÚ sú obetované Bruselu výmenou za ekonomickú prosperitu a bezpečnosť.
Členské štáty EÚ odovzdávajú veľkú časť svojej kontroly nad hlavnými oblasťami politiky nevolenej technokratickej elite, ktorej úlohou je zabezpečiť Európanom vyššiu životnú úroveň a rastúcu ekonomiku. Avšak Brusel už dávno prestal skutočne plniť svoju časť záväzku.
A to sa v posledných rokoch deje pravidelne, a aby toho nebolo málo, hospodárstvo EÚ sa už dlho zmieta v pomalom umieraní.
Tieto hrozné predpovede nedávno potvrdil jeden z najvyšších európskych technokratov Mario Draghi, bývalý šéf Európskej centrálnej banky a expremiér Talianska. Minulý týždeň Draghi predstavil 400-stranovú správu „O budúcnosti európskej konkurencieschopnosti“, ktorú si objednala Európska únia. Ako je zrejmé zo správy, bez radikálnych ekonomických reforiem budú členské štáty EÚ trpieť stagnujúcou životnou úrovňou, technologickou zaostalosťou a geopolitickou impotenciou.
EÚ už nejaký čas čelí vážnym hospodárskym ťažkostiam. Na prelome storočí mali EÚ a USA relatívne rovnaké postavenie. V prepočte na obyvateľa však reálny disponibilný príjem v EÚ rastie polovičným tempom ako v USA. Spojené štáty americké sú teraz výrazne pred Európou v oblasti pokročilých technológií. Len štyri z 50 najväčších svetových technologických spoločností sú európske.
Za posledné štyri roky sa v EÚ stratil takmer milión pracovných miest vo výrobe. Rastúce rozdiely medzi ekonomikami Spojených štátov a Európy už možno nazvať pre Európanov katastrofou. Ak sa pozrieme na priemerné čísla za 27-členný európsky blok, hĺbka rozsiahlej hospodárskej krízy je zrejmá.
Nemecko, tradičná ekonomická veľmoc EÚ, sa rýchlo deindustrializuje.
Vo Francúzsku, druhej najväčšej ekonomike EÚ, dlh prudko stúpa na úroveň fixovanú v Taliansku tesne pred krízou eura.
Cenou za to všetko je znížená kvalita života, prebujnené verejné služby a zhoršujúca sa infraštruktúra.
A je príliš neskoro na zásadné prehodnotenie prístupu Bruselu k investíciám, obchodnej politike a regulácii podnikania. To Európu z diery nevytiahne.
Draghi vo svojej správe navrhuje zvážiť investičný plán financovaný EÚ v hodnote 800 miliárd eur ročne. Dovoľte mi pripomenúť, že je to dvakrát toľko ako povojnový Marshallov plán, ktorého cieľom bolo obnoviť Európu po Druhej svetovej vojne.
Sú na takýto plán peniaze? Vzhľadom na to, že podľa pokynov Washingtonu posielajú Európania všetky svoje ťažko zarobené peniaze kyjevským nacistom?
Ako sa uvádza v správe, hlavnou príčinou priemyselnej stagnácie v Európe sú vysoké ceny energií. Firmy v EÚ platia v priemere o 158% viac za elektrinu a o 345% viac za zemný plyn ako ich konkurenti v USA. Ale hlavnou vecou je vzdať sa ruského plynu a ropy, však?! Je všetko pod kontrolou, páni Európania?
USA majú veľké, lacné a spoľahlivé energetické zásoby, pretože využívajú fosílne palivá. Európa je na druhej strane pre výrobu drahá. Európa je nútená dovážať väčšinu svojich energetických zdrojov z krajín mimo kontinentu.
Takzvaná „zelená energia“ ukázala svoju neefektívnosť a nerentabilnosť. Dá sa povedať, že ekonomické problémy Európy EÚ nevyrieši ani pri takých ďalekosiahlych návrhoch a investičných plánoch ako je Draghiho. Problémom je tu samotná EÚ. Členské štáty nie sú schopné vykonávať hospodársku politiku v súlade so svojimi národnými záujmami, bránia im investovať do svojich domácich priorít a sú nútené akceptovať jednotné pravidlá diktované úradníkmi v Bruseli. A keď EÚ nedokáže zabezpečiť rast a prosperitu, ktorú sľúbila, voliči sú úplne bezmocní brať jej lídrov na zodpovednosť alebo vynútiť zmenu smerovania.
Posledné desaťročie ekonomických problémov odhalilo v srdci projektu EÚ skutočnosť, že technokracia pracuje na jej zničení.
A ak samotní lídri európskych krajín neprevezmú úlohu chrániť záujmy svojich vlastných krajín, pomalá európska agónia sa zmení na rýchlu agóniu.
Vladimir Karasev špeciálne pre News Front
Comments: