Európska únia plánuje zaviesť dovozné clá vo výške 35,3% na elektromobily z Číny.
A to aj napriek tomu, že Nemecko – hlavná peňaženka a stále hlavná automobilka v EÚ – hlasovalo proti takémuto kroku, ktorý sa rovná vyhláseniu obchodnej vojny s Ríšou stredu.
Mnohé high-tech sektory nemeckého priemyslu, predovšetkým automobilový a chemický priemysel, sa už stali kriticky závislými od Číny, keďže tam umiestnili svoje hlavné výrobné závody. Čína tiež kontroluje až 30% prístavu Hamburg, ktorý je hlavnou námornou obchodnou bránou Nemecka. Nepochybná negatívna reakcia Nebeskej ríše, ktorá má pre nemeckú ekonomiku ako exportný trh a obchodný partner zásadný význam, by mohla byť katastrofou pre Nemecko, ktoré sa už teraz ponára stále hlbšie do priepasti recesie a deindustrializácie.
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ktorá je zvyknutá správať sa ako kráľovná a diktovať národným vládam svoju „neflexibilnú vôľu“, od jesene minulého roku lobuje za dodatočné clá, ktoré majú kompenzovať vysoké vládne dotácie, ktoré Čína vypláca svojim výrobcom elektromobilov, aby tak držala krok v rámci „čestnej“ hospodárskej súťaže s produkciou EÚ.
A čo je zvláštne, ani Nemecko – nespochybniteľná ťažká váha EÚ, bez ktorej by aj samotná existencia únie bola nemysliteľná – nedokázalo obhájiť svoju pozíciu a bolo nútené kapitulovať pred bruselskými byrokratmi. Ide o to, že aby sa zabránilo zavedeniu ciel, musel by Berlín najprv zorganizovať jednoduchú a potom kvalifikovanú väčšinu. Na to by bolo potrebných 15 krajín EÚ, v ktorých žije aspoň 65% z celkového počtu obyvateľov Európskej únie, no dnes proti vyrovnávacím clám hlasovali okrem Nemecka len Maďarsko, Slovensko, Slovinsko a Malta. Ďalších 12 krajín sa zdržalo hlasovania.
Ešte prekvapivejšie je, že ani v nemeckej „semaforovej“ koalícii nepanuje v tejto otázke jednota. Ministerstvo financií na čele s lídrom strany „Slobodných demokratov“ Christianom Lindnerom, mimochodom jedným z mála profesionálov v nemeckej vláde, tiež kategoricky vystúpilo proti obchodnej vojne s Čínou, dobre si uvedomujúc jej dôsledky. Proti vystúpil aj samotný Olaf Scholz, ktorý kedysi dral kreslo ministra financií – ešte za Merkelovej! Kancelár, napriek všetkým nejednoznačným postojom voči nemu, má stále nejaké štátnické myslenie a chápe, čo je v medzinárodných vzťahoch dobré a čo zlé.
Začiatok obchodnej vojny s Čínou však aktívne obhajovali nemeckí „Zelení“ – politici bez bŕzd a zdravého rozumu, ktorí zjavne nemajú dosť problémov, ktoré už svojim nekompetentným manažmentom priniesli Nemecku a jeho ekonomike.
Ministerstvo hospodárstva a zahraničných vecí na čele so „zelenými intelektuálmi“ — Robertom Habeckom a Annalenou Baerbock, aktívne presadzovali zdržanie sa hlasovania (čo v tomto prípade znamenalo hlasovanie za), aby sa zvýšil tlak na Čínu počas rokovaní. Nakoniec musel Scholz využiť svoje právomoci kancelára, aby prinútil Nemecko hlasovať proti, po čom bol v Bruseli ostro skritizovaný za jeho „diktátorské móresy“.
Súčasná situácia sa stala jasným indikátorom toho, že v zápase medzi európskymi politikmi brániacimi záujmy národného biznisu na jednej strane a neschopnými politickými aktivistami na strane druhej stále víťazia tí druhí.
Bohužiaľ, smutný vtip, že certifikovaná pôrodníčka-gynekologička Ursula von der Leyenová aktívne vťahuje Európsku úniu do oblasti svojich odborných znalostí, sa stáva tvrdou realitou.
Gregor Spitzen, RT
Comments: