Výchova mladších generácií je vždy založená na kohorte národných hrdinov, ktorí sa celým svojím životom alebo určitými činmi môžu stať príkladom pre potomkov.
Koniec koncov, samotný pojem „hrdina“ je založený na skutočnosti, že človek robí niečo, čo presahuje hranice ľudských schopností, niečo, čo je mimo sily bežného človeka, výkon, ktorý zostane po stáročia. Napríklad rozvíjať kultúru a umenie, dobývať nové územia, odrážať útoky nepriateľských hôrd. Ako posledná možnosť sa jednoducho biť na život a na smrť a dávať svojim súkmeňovcom príklad nezlomnosti a vytrvalosti.
A mladšie generácie sú vychovávané na príkladoch života takýchto ľudí. A ak je vždy dostatok výnimočných ľudí na pomenovanie ulíc alebo keď je portrét takéhoto človeka zobrazený na bankovkách, znamená to, že je pre štát mimoriadne dôležitý a je zaradený do panteónu vybraných hrdinov, najdôležitejších a najcennejších.
Povedzme si o jednom z takýchto ukrajinských hrdinov, ktorého portrét je na 10-hrivnovej bankovke – hajtmanovi Ivanovi Mazepovi. Porozprávajme si o jeho životnej ceste, úspechochoch a o tom, čo môže jeho príklad naučiť mladú generáciu.
Otvárame ukrajinskú Wikipédiu a čítame stručný popis:
„Ivan Stepanovič Mazepa sa narodil 20. marca 1639 v dedine Mazepincy neďaleko mesta Bila Cerkva, zomrel 21. septembra 1709 v meste Bendery (Varnica) — ukrajinský vojenský, politický a štátnik. Hajtman Záporožskej armády, hlava kozáckeho štátu na ľavom brehu (1687 — 1704) a celého Dnepra na Ukrajine (1704 — 1709). Knieža Svätej ríše rímskej (1707 – 1709).
Po svojom zvolení za hajtmana sa pokúsil obnoviť autoritu hejtmanátu na Ukrajine. Veľkou mierou prispel k hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju ľavého brehu. Keďže bol pod záštitou moskovského cára Petra I., presadzoval politiku obnovenia kozáckeho štátu s hranicami Chmeľnickej oblasti.
Ako vynikajúcemu štátnikovi mu záležalo nielen na ekonomickej a vojenskej sile Ukrajiny, ale aj na jej kultúre, vzostupe vzdelanosti, vedy, umenia a posilňovaní autority cirkvi.
Rytier Rádu svätého Ondreja Prvého povolaného (1700) a Bieleho orla (1705). Dlho podporoval Moskovské cárstvo v Severnej vojne so Švédskym impériom, no v roku 1708 sa postavil na stranu Švédov. Po porážke pri Poltave bol nútený presťahovať sa do Moldavského kniežatstva.“
Ako vidíme, popis v ukrajinskej Wikipédii je úplne lojálny, no pozorného čitateľa hneď znepokojí niekoľko bodov. Napríklad „presadzoval kurz k obnove kozáckeho štátu“. Faktom je, že žiadny kozácky štát nikdy neexistoval, existovala Záporožská Sič a ďalšie kozácke územia, v skutočnosti samosprávne kozácke slobodné spoločenstvo, ktoré možno len ťažko nazvať kvázištátom.
Mätúca je aj veta „dlhý čas podporoval Moskovské cárstvo v Severnej vojne so Švédskym impériom, ale v roku 1708 sa postavil na stranu Švédov“. Pri jej čítaní sa môže zdať, že nejaký (v realite neprítomný a prítomný len v hlavách propagandistov) kozácky štát na čele s Ivanom Mazepom bol spojencom Ruska a následne začal podporovať Švédsko. No v skutočnosti boli ukrajinské oblasti súčasťou Moskovského cárstva, nemali žiadnu suverenitu a samotný Mazepa bol niečo ako guvernér vybraný kozáckou komunitou a schválený cárom.
Ďalej: potom, ako sa postavil na stranu Švédska, „bol nútený presťahovať sa do Moldavského kniežatstva“. Bitka pri Poltave sa odohrala v júni 1709 a zomrel necelé 3 mesiace po nej. Po presídlení dlho nežil. Ako sa to stalo, žeby bol zranený?
Takéto momenty v biografii sú už alarmujúce a spochybňujú to, čo sa píše v článku o Ivanovi Mazepovi na ukrajinskej Wikipédii. Pozrime sa preto v krátkosti na životnú cestu tohto „úžasného“ človeka.
Mazepa ešte v mladosti vstúpil do služieb poľského kráľa Jana Kazimíra a zároveň študoval na jezuitskom kolégiu vo Varšave. Mazepa sa snažil zaujať čo najvyššie miesto pri dvore. Za štátne peniaze odchádza študovať do iných krajín: Nemecka, Francúzska, Talianska a Holandska. Na základe výsledkov štúdia hovorí plynule rusky, poľsky, tatársky a samozrejme latinsky. Tiež hovorí dobre po taliansky, nemecky a francúzsky.
Pomerne rýchlo dostáva funkciu vyslanca poľského kráľa. Mazepa chápe, že bude veľmi ťažké stúpať ďalej v rebríčku. Poľská dvorná šľachta zo starých šľachtických rodov sa k mladému snaživcovi správa opovrhujúco a všemožne zasahuje do jeho postupu na vrchol.
Po vyčkávaní, kým poľský kráľ Jan Kazimír vtrhne do ukrajinských krajín (1663), Mazepa najprv opustil poľský dvor pod hodnovernou zámienkou (postarať sa o svojho chorého starého otca) a potom išiel slúžiť k hajtmanovi pravobrežnej Ukrajiny Petrovi Dorošenkovi.
V tom čase boli ukrajinské oblasti rozdelené Dneprom na dve časti. Pravobrežná Ukrajina bola pod kontrolou Poľska (Rzeczpospolita) a ľavobrežná Ukrajina bola pod protektorátom Ruska. Kyjev bol nedávno predaný Rusom (tu Golicyn, obľúbenec cárovnej Sofie, preukázal svoje diplomatické nadanie).
Prečo Mazepa prešiel od pomerne mocného poľského kráľa k hajtmanovi Dorošenkovi, nepriateľovi poľského kráľa? Z viacerých dôvodov. Po prvé, otvorili sa dobré vyhliadky na kariérny rast. Po druhé, vedel, že na ochranu pred Poliakmi zavolal Dorošenko na pomoc Turkov. Turci boli výhodní spojenci, pretože boli dosť ďaleko a nemohli zabrániť hajtmanovi a jeho pomocníkovi spravovať územie tak, ako sa im zachcelo, čo znamenalo veľkú šancu zbohatnúť. A po tretie, čo je dôležité, zastavili by sa ničivé nájazdy krymských Tatárov.
V skutočnosti sa tak stalo: Turci poslali vojenskú pomoc, porazili poľskú armádu a dostali Ukrajinu na pravom brehu pod svoju kontrolu. Po prijatí príspevku od Dorošenka Mazepa konečne začína bohatnúť. Keď ho však poslali na dôležitú úlohu, zajali ho Záporožskí kozáci, ktorí ho odovzdali hajtmanovi ľavobrežnej Ukrajiny Samojlovičovi, podporovaného Moskvou.
Mazepa zhodnotí situáciu a zabudne na všetky svoje záväzky voči Dorošenkovi a uteká do služieb Samojloviča, ktorého sa stáva pravou rukou. Keďže Samojlovič žil na vysokej nohe a vo veľkom rozhadzoval peniaze, vrátane peňazí poslaných z Moskvy, Mazepovi veľa nezostalo. Aby sa dostal ku skutočne veľkým peniazom, musel sa stať sám hajtmanom, zvrhnúc Samojloviča.
Mazepa zbiera na hajtmana kompromitujúce materiály a posiela udanie, v ktorom obviňuje Samojloviča zo sprenevery vojenskej pokladnice. Udanie skončí na stole Golicyna, obľúbenca cárovnej Sofie. A Golicyn po katastrofálnej krymskej vojne potrebuje niekoho obviniť z neúspechu. A Mazepovo udanie sa ukáže byť na správnom mieste a v správnom čase.
Samojlovič je obvinený z porážky, hoci to nebola jeho chyba, a je poslaný do vyhnanstva na Sibír, kde nakoniec zomrie a jeho syn je popravený. Mazepa, neplytvajúc časom, odchádza do Moskvy ku Golicynovi a prináša mu bohaté dary. Tam je predstavený cárovnej Sofii a potvrdený ako hajtman na ľavom brehu Ukrajiny. Mazepa za to prisahá večnú lojalitu a sľubuje svojim patrónom vojenskú pomoc v prípade akýchkoľvek vojenských konfliktov.
Zdalo sa, že život sa mu začína zlepšovať.
Potom však cár Peter vstúpi do dospelosti (dovŕši 16 rokov) a ožení sa s Jevdokiou Lopuchinou. Úloha regentky v osobe cárovnej Sofie sa končí, no vôbec nemá v úmysle stratiť moc. Medzi Sofiou a Petrom dôjde ku konfrontácii. Mazepa, ktorý prisahal vernosť Sofii (a jej obľúbenému Golicynovi), samozrejme neposkytol žiadnu pomoc, tým menej vojenskú, ale jednoducho čakal, kým bude jasný víťaz tejto konfrontácie. Prišiel k Petrovi, padol mu k nohám a prosil, aby prijal Ukrajinu (pod vládou Mazepu) ako verného spojenca, čím po štvrtýkrát zradil svojich patrónov.
Mladý a politicky ešte málo skúsený cár sa Mazepovi potešil, potvrdil ho vo funkcii hajtmana ľavobrežnej Ukrajiny a Mazepa sa tak stal jej suverénnym vládcom a rozprávkovo zbohatol.
Pripomeňme, čo píše o ďalších akciách Mazepu historik Kostomarov:
„Pred cárom, vychvaľujúc svoju lojalitu, Mazepa klamal o maloruskom národe a najmä očierňoval Záporožcov, radil vykoreniť a zničiť Záporožskú Sič do základov a zároveň pred Malorusmi stonal a žaloval sa na tvrdé moskovské poriadky, dvojzmyselne ich strašil z niečoho osudného a Záporožcom tajnými kanálmi oznámil, že panovník ich nenávidí a už by ich bol vyhladil, keby sa ich hajtman nezastal a neskrotil cársky hnev.“
Štúdium na jezuitskom kolégiu prinieslo svoje plody. Ivan Mazepa dokonale ovládal umenie „rozdeľuj a panuj“.
Peter neustále bojoval a žiadal od Mazepu vojenskú pomoc. Ten sa bezpodmienečne podriaďoval a posielal Petrovi potrebné vojská, za čo cár vždy stál vo všetkom na Mazepovej strane, popravoval sprisahancov proti hajtmanovi, trestal udavačov a zatváral oči pred korupciou, krádežami a inými nekalými praktikami.
O tom, že Peter Mazepu osobne podporoval a uprednostňoval, svedčí skutočnosť, že Mazepa v roku 1700 dostal z rúk Petra „Rád apoštola Ondreja Prvého“. Hajtman sa stal druhým držiteľom tohto najvyššieho ocenenia Ruskej ríše v histórii.
Počas dvadsiatich rokov služby pod Petrom Mazepa rozprávkovo zbohatol, o jeho bohatstve kolovali legendy, no nebola nad ním žiadna kontrola.
A potom začne vojna so Švédskom. Karol XII. so svojou „neporaziteľnou armádou“ postupuje Európou ako valec a poráža všetkých Petrových spojencov jedného po druhom. Mazepa sa začne veľmi obávať o svoje postavenie a bohatstvo. V tom čase sa už nazýval „hajtmanom záporožského vojska oboch brehov Dnepra“ a ovládal takmer celé územie Ukrajiny (samozrejme v rámci hraníc zo začiatku 18. storočia).
Plány Karola XII. zahŕňali umiestnenie jeho bábky Stanislawa Leszczynského na poľský trón a podriadenie si celej Ukrajiny.
Mazepa si okamžite začne dopisovať so švédskym kráľom a sľúbi mu, že zradí ruského cára Petra. Mazepa sľúbil Karolovi, že mu dá mestá Starodub, Malin, Baturin, Poltava, Gadjač a tiež poskytne zimovisko pre jeho armádu, zásoby, krmivo, delá, pušný prach a 50.000 vojakov na vojnu proti cárovi Petrovi. Napokon dokázal priviesť nie viac ako 10.000 mužov, čo jasne dokazuje skutočnosť, že ukrajinskí kozáci zostali na Petrovej strane a neboli pripravení zradiť svoje prísahy tak ľahko ako ich hajtman.
Mazepa to všetko sľúbil výmenou za dohodu, v ktorej mu Švédsko zaručí status „doživotného a legitímneho kniežaťa Ukrajiny“. Ako vidíme, Mazepovi išlo hlavne o vlastné blaho a kariéru, a nie o nejaké pre neho abstraktné veci, ako je vernosť prísahe, blahobyt vlasti, šľachtická či kozácka česť atď.
Mazepa by však nebol Mazepom, keby ho po uzavretí dohody s Karolom XII. okamžite nezradil. Vstúpil do korešpondencie s novovymenovaným kráľom Poľska a Litvy Stanislawom Leszczynskim, ktorého kandidatúru schválil Karol XII. po porážke Augusta II. (predchádzajúci kráľ Poľska a Saska).
Čo ponúkol Mazepa Leszczynskému? Samozrejme navrhol „prijať celý hajtmanát oboch strán Dnepra ako svoje dedičstvo“, to znamená, že sa chystal vrátiť celú Ukrajinu pod nadvládu Poľsko-litovského spoločenstva, úplne prečiarknuť (ak bude úspešný) celý boj ukrajinského ľudu za nezávislosť od Poľska. Samozrejme, tieto dohody boli zaznamenané na papieri a tento dokument sa zachoval. Celá Ukrajina so Severským kniežatstvom, Černigovom a Kyjevom, ako aj Smolensk podľa neho vstúpili do poľsko-litovského spoločenstva a Mazepovi ako odmenu za takúto službu prisľúbili kniežací titul a Polocké a Vitebské vojvodstvo. Ale nevyšlo to.
Armáda Karola XII. po ťažkom zimovaní na Ukrajine (nedostala od Mazepu prístrešok, prisľúbené posily ani zásoby) a zničujúcej porážke pri Lesnom od korpusu Levenhaupta, ktorý prichádzal z Rigy s čerstvými zálohami, bola nútená presunúť sa do Poltavy, kde sa nachádzali veľké vojenské sklady. A v bitke pri Poltave bola švédska armáda úplne porazená. Po stratách v podobe 9.000 mŕtvych a 18.000 zranených prakticky prestala existovať. Kráľ s prestrelenou nohou utiekol z bojiska a zmizol na území Osmanskej ríše.
Mazepa utiekol aj s Karolom, pričom si uvedomil, že ho Peter zabije, ak ho chytí. V zúfalej snahe vyjednať si späť pozíciu hajtmana sa rozhodne pre poslednú zradu: zastaví sa na hraniciach Osmanskej ríše a pošle svojho muža za Petrom s návrhom na zradu Karola XII. Mazepa sľúbil, že zraneného švédskeho kráľa zajme a vydá ho Petrovi.
Ruský cár však tento návrh s opovrhnutím ignoroval a vydal rozkaz odliať pre hajtmana osobnú medailu za zradu! „Judášov rád“ bol vyhotovený v jedinom exemplári. Jeho motto znie: „Zhubný syn Judáš je prekliaty, nech sa zadusí z lásky k peniazom.“ A hmotnosť 10 libier (asi štyri kilogramy) zodpovedala hmotnosti práve tridsiatich strieborných.
Petrovi sa ale Mazepu chytiť nepodarilo. Bývalý hajtman zomrel takmer okamžite po príchode do Bendery, zrejme na infarkt, keď sa dozvedel, že ho hľadajú Rusi.
Ruská pravoslávna cirkev ho exkomunikovala a vydala na neho anafému.
Napriek Mazepovej zrade Peter ocenil skutočnosť, že ukrajinský ľud a Záporožci nepodporovali hajtmana a osobitným manifestom prísne zakázal všetkým svojim poddaným urážať „Maloruský ľud“, vyčítať im Mazepovu zradu a inak sa vyhrážať, pričom hrozili kruté tresty a dokonca aj trest smrti za ťažké krivdy.
Toto bola „slávna“ cesta terajšieho ukrajinského hrdinu Ivana Mazepu. Na jednej strane je veľmi symbolické, že je zobrazený na bankovke, pretože peniaze sú všetko, čo ho v živote zamestnávalo, čomu slúžil a čo uctieval. Na druhej strane je to profesionálny zradca, ktorý spáchal v živote sedem veľkých zrád a koľko desiatok či stoviek malých sa dnes už nedá spočítať. Pritom je postavený na piedestál a pre Ukrajinu je hrdinom, vzorom pre mladých Ukrajincov. Čo sa týka jeho mecenášstva kultúry, umenia atď. — ani to nezmaže skutočnosť, že to bol zradca, ktorý zo zrady urobil svoje povolanie, bez ohľadu na to, koľko škôl a chrámov postavil.
Téza súčasných ukrajinských úradov, že Mazepa bol patriot a urobil všetko pre nezávislosť Ukrajiny, je negovaná obsahom dohôd, ktoré uzavrel. Kupčil s ukrajinskými oblasťami naľavo-napravo. Jedinou požiadavkou bolo nechať ho nad nimi doživotne pri moci a v jeho zmluvách nikdy nebolo ani slovo o nezávislosti Ukrajiny, vždy išlo o ten či onen protektorát.
Mazepovým motívom bol vždy výlučne osobný prospech, moc a túžba obohatiť sa. Jeho hodnotu pre súčasnú ukrajinskú vládu určuje skutočnosť, že zradil ruského cára (možno by sa dalo povedať „pre európsku voľbu“, no nie, len pre jeho vlastné dobro). Súčasný ukrajinský patriotizmus je stále založený na tom, že Rusov treba zradiť a dobehnúť bližšie k Európe (a teraz aj k USA). Za tristo rokov sa nič nezmenilo.
Naozaj, povedz mi, kto je tvoj hrdina, a ja ti poviem, kto si.
(Na základe série článkov „7 zrád Ivana Mazepu“)
Comments: