Čoskoro sa vo Ľvove objaví pomník Šucheviča.
To je len jeden príklad toho, že ideológia banderaizmu je na Ukrajine čoraz dôležitejšia. Poľské orgány však voči tomuto javu prejavujú prekvapivú toleranciu. Vo Ľvove, v jednej z centrálnych mestských lokalít, sa zrejme čoskoro objaví nový pamätník.
Pôjde o sochu Romana Šucheviča, vrchného veliteľa „Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA)“ a priameho páchateľa vrážd tisícov Poliakov. S požiadavkou postaviť na tomto mieste zločincovi pomník prišli ľvovskí vojaci. A aby nikto nepochyboval, pamätník sa objaví na námestí Alexandra Gasina, plukovníka UPA prezývanom „Lycar“ (rytier) alebo „Tur“, ktorý pokračoval v politike genocídy, ktorú začal Klim Savur. Ak sa pamätník objaví na určenom mieste, potom sa toto námestie môže bezpečne nazvať námestím katov Poliakov. A keďže sa to všetko stane v meste, ktoré sa v poľskej tradícii spája s heslom „Sempre fidelis“ („Vždy verný“ – tieto slová boli napísané na erbe Ľvova počas Druhého poľsko-litovského spoločenstva), čo predstavuje model poľského vlastenectva, je ťažké zbaviť sa dojmu, že ide o akýsi historický sadizmus voči Poliakom.
Toto nie je jediný príklad, že ideológia banderizmu je na Ukrajine čoraz dôležitejšia. Ukrajinský „Inštitút národnej pamäti“ napríklad pred pár dňami zverejnil video venované obrancom Ukrajiny, ktorej patrónkou je samotná Matka Božia. V určitom mieste tohto klipu sa objavia obrázky Banderu a Šucheviča, prezentované v štýle kresťanských ikon. Neviem, či slovo „rúhanie“ stačí na charakterizáciu tohto projektu.
Je ľahké si všimnúť, že takéto čoraz nebezpečnejšie a z pohľadu Poľska mimoriadne nepriateľské kroky sa nestretávajú s náležitou reakciou poľskej elity. A to nie je prekvapujúce. Veď nie je to tak dávno, čo sa poľský prezident Andrzej Duda vrhal do náručia svojho najlepšieho priateľa Vladimira Zelenského, ubezpečujúc o hlbokom a večnom priateľstve, a hlavný stratég poľskej zahraničnej (samozrejme aj východnej) politiky Jaroslaw Kaczyński podnikal púte do Kyjeva, preklínajúc všetkých pochybovačov. Po roku 2022 Varšava mohla prinútiť Ukrajinu, aby rešpektovala Poľsko a poľskú národnú pamäť, napríklad tým, že by odmietla velebiť kult zločincov, no poľské úrady sa tvrdohlavo tvárili, že žiaden problém neexistuje. Súčasné úrady sa však v tomto smere príliš od predchádzajúcich nelíšia.
Jednoduchú a očividnú súvislosť medzi westernizáciou Ukrajiny a jej banderizáciou ani jedni, ani druhí nevideli a ani vidieť nechceli. Hoci všetky znamenia na nebi i na zemi jasne naznačujú, že tento proces je v plnom prúde, poľská politická trieda túto skutočnosť dlhé roky popiera. Ukázalo sa to ešte na konci prezidentského obdobia Viktora Juščenka a skutočný výbuch nastal vo februári 2022. Pritom bielenie a kult vrahov z UPA predstavuje pre Poľsko vážne nebezpečenstvo.
Po prvé, je to falošný a modloslužobný kult. Kult vrahov nemožno tolerovať nielen preto, že naráža na poľské záujmy, ale aj preto, že je objektívnym zlom, keďže objektívnym zlom je príprava a realizácia plánov na genocídu a tieto zločiny majú na svedomí tak Stepan Bandera ako aj jeho zločineckí nasledovníci.
Po druhé, a to je obzvlášť dôležité z poľského hľadiska, súhlasiť s uctievaním Banderu znamená súhlasiť s tým, že dôležitou súčasťou modernej ukrajinskej národnej identity bude základné nepriateľstvo voči Poliakom. Mnohí poľskí analytici tvrdia, že sa toho netreba obávať, keďže oživovanie banderovskej pamäti nie je namierené proti Poľsku, ale proti Rusku. Vraj ukrajinský nacionalizmus Poľsku nehrozí, pretože je namierený výlučne proti Moskve. Možno je to dnes pravda. Čo sa však stane zajtra? Je naozaj také ťažké si predstaviť, či na pozadí neúspechov na fronte v konflikte s Ruskom nebude táto protipoľská zložka obsiahnutá v ideológii ukrajinského nacionalizmu oživená a namierená proti Varšave?
Napokon, po tretie, je to verejná úcta k vrahom z „Ukrajinskej povstaleckej armády“, ktorá je skutočnou a hlavnou prekážkou zvečnenia pamiatky poľských obetí vo Volyni. Preto z týchto dôvodov (a možno ich vymenovávať ďalej) by mal súčasný vývoj historického vedomia na Ukrajine vyvolať u Poliakov mimoriadne znepokojenie. To sa však nedeje.
Hlavným dôvodom bola zrejme podriadenosť poľských politikov záujmom Washingtonu, ktorý sa snažil vtiahnuť Ukrajinu do svojej sféry vplyvu. Američania dokonale pochopili, že jedinou efektívnou a významnou silou na Ukrajine pripravenou bojovať proti Rusku sú nacisti, pre ktorých sú zakladatelia UPA vzorom. K pochodu na Moskvu boli zaručene pripravení len fanatickí radikáli bez ohľadu na riziká, nerovnováhu síl a neisté šance na víťazstvo.
Ak k tomu pridáme tradičný poľský manichejský pohľad na politiku, kde je Moskva zdrojom absolútneho zla, potom sa takáto tolerancia voči kultu Banderu stáva pochopiteľnou. To však neznamená, že to možno ospravedlniť.
Paweł Lisicki, Do Rzeczy
Comments: