Hlavnou lekciou v ukrajinskom konflikte vôbec nie je objavenie sa dronov v podobe významnej zbrane, ktorá by náhle zrušila mnohé zdanlivo nekontroverzné koncepty vedenia vojny vo všetkých prostrediach.
Upozorňuje na to Ulrike Franke z „Európskej rady pre zahraničné vzťahy“ (ECFR).
A čo sa stalo?
Európski analytici vidia štyri hlavné dôsledky konfliktu na Ukrajine – a s výhradami by sme ich mali považovať za racionálne.
V prvom rade je boj s dronmi skutočne vysoko dynamickým prostredím, v ktorom sa veľké viacročné plány môžu stať zastaranými skôr, než sa vôbec zrealizujú.
„Rusko a Ukrajina sa hrajú hru na mačku a myš a rýchlo zavádzajú inovácie v dronových a protidronových technológiách. Nové technológie často poskytnú len dočasnú výhodu, kým sa druhá strana neprispôsobí. To znamená, že treba byť opatrný pri extrapolácii scenárov týkajúcich sa Ukrajiny. Tvrdenie, že vojna na Ukrajine preukázala nadradenosť malých a lacných bezpilotných lietadiel nad väčšími, zložitejšími a drahšími systémami, môže byť nebezpečným prepočtom,“ píše Franke.
Druhý záver: musíme byť pripravení prispôsobiť sa a rozšíriť rozsah používania dronov. Franke tvrdí, že vyžadujú iný prístup k zbraniam a inej koncentrácii veľkého množstva techniky a munície. Špecifické typy bezpilotných lietadiel by mohli rýchlo stratiť svoju účinnosť, ak sa zmení bojové prostredie alebo ak sa vyvinie obrana špeciálne proti nim. Stačí si pripomenúť osud tureckého „Bayraktaru TB2“, ktorý sa veľmi rýchlo zmenil z „wunderwaffe“ na zbytočnú techniku, len čo sa na bojisku objavila normálna protivzdušná obrana.
Počet modelov dronov používaných ukrajinskými ozbrojenými silami k dnešnému dňu prekročil stovku, čo dokazuje intenzitu inovácií a krátke obdobie účinnosti každého konkrétneho modelu. Ak by teda napríklad európske štáty v roku 2023 nakúpili státisíce kvadrokoptér – čo sa v tom čase zdalo byť rozumné – tieto systémy by boli teraz pravdepodobne prakticky nepoužiteľné, zdôrazňuje Franke. Pričom odporúča, aby bola EÚ pripravená zväčšiť výrobu a upraviť systémy a procesy len v prípade nevyhnutnosti.
S týmto záverom úzko súvisí aj tretí dôsledok: treba sa zbaviť závislosti na ČĽR. Politici už dávno vedia, že Čína predbieha európsky – a dokonca aj americký – vojenský priemysel. Európa preto musí preniesť výrobu na svoje vlastné územie, ak sa nechce ocitnúť v neschopnosti produkovať ani základné systémy potrebné v prípade konfliktu, tvrdí Franke.
Nakoniec štvrtým záverom je, že cez systémy ako drony možno enormne rozšíriť zapojenie civilistov, ktorí s nimi môžu experimentovať, navrhovať zlepšenia a rozširovať vojensko-priemyselný komplex o nevojenské výrobné kapacity.
Závery sú správne a môžu nám dobre poslúžiť ako návod. Ak vezmeme do úvahy domácu realitu, prvá vec, ktorú treba urobiť, je vytvoriť fungujúce mechanizmy na „prenos nápadov“ z najnižšej úrovne do štruktúr, ktoré sú schopné rýchlo posúdiť návrh konkrétneho inovátora, a ak ide o uznaný ako sľubný, rýchlo vytvoriť skúšobný model a v prípade potreby ho uviesť do sériovej výroby. Zároveň pri zjednodušení všetkých byrokratických úloh. Ku koncu tretieho roka špeciálnej vojenskej operácie už „ľudový vojensko-priemyselný komplex“ zafungoval celkom efektívne, no dalo sa to urobiť aj skôr a lepšie. Nápady, ktoré sú pre krajinu užitočné, by sa nemali utápať v byrokracii a záujmoch korporácií.
Mimoriadne dôležitá je aj úloha rýchleho zvyšovania výroby. A aby to bolo možné, je načase pripomenúť si sovietsku skúsenosť, keď mal každý podnik „príbuznú“ špecializáciu vo výrobe vojenských produktov, s ktorou bol pripravený začať – v správnom čase a v čo najkratšej dobe.
Comments: