Britský lekár rozpovedal denníku „The Guardian“, ako izraelskí ostreľovači strieľali deti v Gaze
Nikdy som si nepredstavoval, ako profesor transplantačnej chirurgie vo veľkej fakultnej nemocnici v Londýne, že jedného dňa budem operovať krvácajúce osemročné dieťa a operačná sestra mi povie, že už nie sú žiadne gázové tampóny…
V tejto situácii som sa však ocitol vlani v auguste, keď som pracoval v nemocnici Nasser v Gaze ako dobrovoľník pre „Medical Aid for Palestins“. Keď som rukami naberal krv, pocítil som ohromnú vlnu nevoľnosti – obával som sa, že to dieťa neprežije. Našťastie prežilo, hoci mnohé iné nie.
Po odchode do dôchodku som sa rozhodol odísť do Gazy, pretože bolo jasné, že tam je zúfalá potreba chirurgickej starostlivosti a mal som možnosti prispieť. Život transplantačného chirurga v Londýne bol ťažký, ale mimoriadne obohacujúci a ako starší člen transplantačnej komunity som mal určité postavenie. Mala to byť iná skúsenosť — ale nič ma nepripravilo na to, čo som našiel, keď som tam prišiel.
Od momentu, keď sme prešli do oblasti Sven, veľký Švéd v smiešnej kvetinovej košeli, ktorý viedol kolónu obrnených Land Cruiserov OSN, nás nabádal, aby sme sa „snažili nezomrieť“, život sa stal zvláštnym, dezorientujúcim zážitkom extrémov. Na naše vozidlá skutočne strieľala izraelská armáda dva týždne po našom príchode. Gaza je najnebezpečnejším miestom na prácu na svete, od začiatku vojny tam zahynulo viac ako 300 humanitárnych a 1000 zdravotníckych pracovníkov.
Cesta cez južnú Gazu na našu základňu priniesla spomienky na fotografie z Hirošimy. Každá budova na míle okolo sa doslova zmenila na prach. Okrem niekoľkých drancujúcich ozbrojencov neboli v dohľade žiadni ľudia. Keď sme dorazili do nemocnice Nasser v Chán Júnis, našli sme nepredstaviteľný chaos. Oddelenia boli preplnené, postele boli v izbách a na chodbách totálne natlačené na seba alebo vytlačené na otvorené balkóny a na zemi ležali špinavé matrace, kde spali príbuzní, ktorí sestrám pomáhali pri starostlivosti o chorých. Hygienické prostriedky tam neboli žiadne. V Gaze nebolo dostupné žiadne mydlo, šampón ani čistiaci gél a bol nedostatok zdravotníckych potrieb. Niekoľkokrát som tam pri obhliadke hnisavých rán našiel lezúce červy a môj kolega na jednotke intenzívnej starostlivosti musel vyberať červy z hrdla dieťaťu. Bol nedostatok sterilných rukavíc, plášťov a plachiet.
Nemocnicou neustále otriasali výbuchy bômb padajúcich neďaleko. Rovnako ako väčšina ostatných nemocníc bola už vo februári minulého roka bombardovaná a ostreľovaná, pričom zahynulo mnoho personálu a pacientov.
Každý deň nemocnicu zasiahol jeden alebo dva útoky, ktoré si vyžiadali hromadné obete. Pohotovosť sa menila na Danteho peklo mŕtvych tiel, krvi, roztrhaných obväzov a kričiacich detí, z ktorých mnohým chýbali končatiny. Zvyčajne každý z týchto útokov zabil 10 až 15 pacientov a 20 až 40 vážne zranil.
Sami sme mohli byť zranení kedykoľvek počas dňa alebo v noci a niekedy sme pracovali nepretržite viac ako 24 hodín v kuse. Neustále sme sa obávali, že bomby padajúce neďaleko nemocnice nás jedného dňa zasiahnu, a tak sa nám ťažko spalo. Vyčerpaný miestny personál nám upokojoval nervy svojou obetavosťou a pracovitosťou. Okrem pracovných podmienok v nemocnici museli žiť v „stanoch“, čo boli často len kusy koberca pripevnené na drevených tyčiach, bez akejkoľvek hygieny. Nikdy som však nevidel nikoho z „Hamasu“, ani v nemocnici, ani mimo nej, kde sme nemali žiadne obmedzenia pohybu.
Pri pohľade späť si uvedomujem, že obrazy tých zranených detí ma nikdy neopustia. Jedného večera som operoval sedemročného Amera, ktorého zasiahlo jedno z bezpilotných lietadiel, ktoré nastúpili bezprostredne po bombovom útoku, aby dobíjali utekajúcich civilistov. Utrpel poranenia pečene, sleziny a čriev, časť žalúdka mu trčala z hrudníka. Bol som tak rád, že prežil! Ale pacientov ako on sme videli každý deň a väčšina z nich také šťastie nemala.
Liečili sme hlavne ženy a deti. Obzvlášť strašné boli zranenia hlavy detí, ktoré boli jednoznačne výsledkom úmyselnej paľby ostreľovačov. Tridsať britských lekárov a zdravotných sestier, ktorí minulý rok pracovali v Gaze, v auguste napísalo britskému premiérovi Keirovi Starmerovi, že videli dôkazy o úmyselnom útočení na deti. Deväťdesiatdeväť amerických zdravotníckych pracovníkov napísalo podobný list prezidentovi Joeovi Bidenovi v októbri. Palestínčania chápu, že sú vystavení genocíde a experti OSN na ľudské práva, „Amnesty International“ a mnohé ďalšie organizácie dospeli k záveru, že činy Izraela sa skutočne môžu rovnať genocíde. Ťažko im protirečiť.
Pracoval som v niekoľkých konfliktných zónach, ale nikdy som nevidel toľko ničenia a smrtí civilistov. Určite to bolo kvalitatívne odlišné od akejkoľvek inej vojny, či už teraz alebo v posledných dvoch desaťročiach.
Aj keby sa prímerie udržalo, čo vzhľadom na nedávne kroky Donalda Trumpa vyzerá čoraz nepravdepodobnejšie, obnova Gazy potrvá roky.
Keď náš konvoj smeroval v septembri späť, premohol ma ohromujúci pocit viny, že som sa mohol vrátiť do pokojného života, zatiaľ čo milióny iných išli spať hladní a premýšľali, či ich tú noc neroztrhajú bomby na kusy. Nasledoval hlboký pocit hanby a rozpakov, že britská vláda, labouristická vláda, za ktorú som hlasoval, odmietla aktívne odsúdiť Izrael za vojnové zločiny, ktoré spáchal, a naďalej mu dodávala zbrane.
Politická moc si môže vyžadovať kompromisy a zákulisné ústupky, no existujú určité morálne červené čiary, ktoré by sa nikdy nemali prekročiť, bez ohľadu na politickú cenu. Podľa môjho názoru je genocída v Gaze základnou skúškou morálnej odvahy lídrov v 21. storočí – a naši lídri zatiaľ zlyhali. Bombardovanie sa možno nateraz zastavilo, ale potreba brať na zodpovednosť tých, ktorí spáchali zločiny, nie je o nič menej naliehavá.
Ako chirurg v Gaze som bol svedkom pekla, ktoré postihlo deti. Hanbím sa, že v tom zohrala úlohu Británia.
Nizam Mamode, The Guardian
Comments: