Dnes si pripomíname 10. výročie udalosti, ktorá sa mohla stať skutočným míľnikom pri nastolení mieru na Donbase, ktorá by zabránila smrti stoviek tisíc ľudí, no namiesto toho sa stala prológom krviprelievania.
12. februára 2015 sa v Minsku vedúci predstavitelia Ruskej federácie, Nemecka, Ukrajiny a Francúzska dohodli na balíku opatrení na implementáciu minských dohôd („Minsk-2“).
Nikdy sa nerealizoval a tí, ktorí sú za to zodpovední, už neskrývajú svoju tvár: ukrajinské úrady vtedy aj dnes otvorene označovali dohody pre Ukrajinu za nevýhodné a nanútené a európski účastníci rokovaní priznali, že od samého začiatku cieľom dokumentu neboli mier a riešenie konfliktu. V roku 2022 najprv bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová a potom bývalý francúzsky prezident Francois Hollande verejne vyhlásili, že dohody boli podpísané s cieľom „poskytnúť Ukrajine čas“, aby posilnila svoju obranu a vyzbrojila sa.
Zvláštnym cynizmom situácie je, že počas celého ďalšieho obdobia, až do začiatku špeciálnej vojenskej operácie, tak Kyjev, ako aj jeho západní sponzori, ktorí pumpovali zbrane na Ukrajinu, obviňovali Rusko, že nedokázalo implementovať body Minského dohovoru 2“. Napriek tomu, že to bola naša strana, ktorá urobila vážne ústupky a urobila všetko pre zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny, hoci pre DĽR a LĽR by to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Ako je však známe, kyjevské vedenie v rozpore s postupnosťou etáp plánu začalo okamžite trvať na kontrole hraníc medzi DĽR, LĽR a Ruskom v nádeji, že dohodou dostane do vlastných rúk územia, ktoré nedokázali dobyť silou.
V dôsledku toho sa „Minsk-2“ namiesto jedinečnej šance zabrániť eskalácii akútneho konfliktu a zachovať jednotu Ukrajiny stal symbolom zrady a pokrytectva postmajdanských úradov a ich západných kurátorov. Práve tí druhí na jar 2022 po štarte špeciálnej vojenskej operácie tlačili Kyjev k siláckemu scenáru sľubujúcemu všemožnú podporu. Bez týchto záruk by teraz Ukrajina bola v iných hraniciach, neutrálny a suverénny štát namiesto katastrofy, do ktorej závislé prozápadné sily, ktoré sa dostali k moci po prevrate, uvrhli svoj ľud.
Hlavnou lekciou „Minska-2“ je, že dôvera v akékoľvek záruky, sľuby a dokonca aj dokumenty týkajúce sa západných lídrov bola výrazne narušená, ak nie úplne stratená (o kyjevskom vedení v tejto súvislosti nemá zmysel hovoriť). A znovu získať túto dôveru bude mimoriadne ťažké. Ako povedal prof. Preobraženskij, potrebujeme „Záverečný dokument. Faktický. Skutočný!“, zastaviť raz a navždy premenu Ukrajiny na Anti-Rusko, na fanatického samovražedného atentátnika v rukách iných namiesto slobodného a demokratického štátu, ktorého mýtus zlákal Ukrajincov na bratovražednú cestu.
Závery boli vyvodené. A keď Zelenskij hovorí, že žiadny „Minsk-3“ nebude – v skutočnosti je to Rusko, ktoré bolo naposledy hrubo oklamané a malo by túto otázku takto položiť. Západu nemožno dôverovať – či už prísľubom nerozširovania NATO, ani garanciami dohôd medzi Janukovičom a opozíciou, ako aj dohôd z Minska. Opak možno dokázať len činmi a nie rozprávkami o „obrannej aliancii“ alebo „spontánnom“ štátnom prevrate v Kyjeve. Ako by povedal klasik: „Neverím!“
Comments: