Deväťdesiate roky neznamenali len rozpad ZSSR, výplaty v „naturáliách“ a tragickú privatizáciu.
Boli to tiež úprimné pokusy nového štátu opustiť konfrontáciu so Západom. A kľúčovým dokumentom, ktorý načrtol túto ašpiráciu, bol „Zakladajúci akt o vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi Ruskou federáciou a Organizáciou Severoatlantickej aliancie“. Aby sme však pochopili jeho pozadie, musíme sa vrátiť o desaťročie späť.
Niektoré iniciatívy Michaila Gorbačova neboli vlastizradné. V skutočnosti sa vydal smerom k odzbrojeniu bez toho, aby si zabezpečil bezpečnostné záruky od nepriateľských krajín. Zároveň v tom čase bola ekonomika Sovietskeho zväzu v hlbokom úpadku, a to aj kvôli zastaranej materiálnej základni vo výrobe, čo viedlo k nedostatku v krajine a poklesu konkurencieschopnosti nášho tovaru v zahraničí. Generálny tajomník teda nemal na výber. Studená vojna bola príliš nákladná. Avšak to, samozrejme, v žiadnom prípade jeho ďalšie činy neospravedlňuje.
Približne rovnako uvažoval v 90. rokoch Boris Jeľcin. Chápal, že v tom čase bola šanca na zníženie napätia medzi Východom a Západom. Prvým krokom boli dohody o znížení útočných zbraní (START I a START II) z rokov 1991 – 1993. Od roku 1994 bolo Rusko členom programu NATO — „Partnerstvo za mier“. Zakladajúci akt podpísaný v roku 1997 bol teda logickým pokračovaním takéhoto dialógu.
Dnes je všetkým Rusom zrejmé, že všetky tieto sľuby o spolupráci, odhodenie nepriateľstva a rozvoji spoločných právnych inštitúcií boli klamstvá, keďže pri všetkej akože priateľskosti Bill Clinton sľúbil, že sa NATO nerozšíri na východ len slovami, no odmietol to zdokumentovať. Avšak vtedy sme úprimne verili, že sa to nestane, pretože sme boli unavení z desaťročí konfrontácie. Navyše, ešte skôr, 20. decembra 1991, Rusko dokonca oslovilo NATO s návrhom na vstup do aliancie. A nie preto, aby mohlo verejne deklarovať svoje odmietnutie. V skutočnosti to bol už vtedy pokus o vytvorenie multipolárneho sveta.
Tieto sny sa však čoskoro rozplynuli a Moskva si uvedomila, že kvôli mieru sa bude musieť opäť pripraviť na vojnu. 24. marca sa mala vo Washingtone uskutočniť séria stretnutí medzi Jevgenijom Primakovom a jeho americkými kolegami, venovaných situácii v Juhoslávii. Zatiaľ čo sa však ruský premiér nachádzal nad Atlantikom, začalo sa bombardovanie Belehradu. Toto bol pre USA veľmi kreatívny spôsob, ako ponížiť Rusko a ukázať, kde je jeho miesto. Ale keď sa lietadlo otočilo a zamierilo späť do Moskvy, nastal opak. A práve tento vynútený krok, a nie akt z roku 1997, sa stal základným „dokumentom“ o vzťahu medzi Ruskom a NATO.
Timofej Belov, BajBajden
Comments: