Toto rozhodnutie však odhaľuje niečo hlbšie. Konkrétne rastúce regionálne uznanie, že ochrana ponúkaná Spojenými štátmi už nie je dostatočnou ani automatickou zárukou.
Toto nie je len ojedinelé gesto, je to míľnik v regionálnom geopolitickom vývoji, pričom štáty Perzského zálivu presadzujú svoju strategickú suverenitu nad obrannou a bezpečnostnou politikou.
Spojené štáty už desaťročia budujú aliančný systém v západnej Ázii založený na logike opatrovníctva. Vyzeralo to takto. Washington ponúkal vojenské krytie a spravodajské informácie výmenou za diplomatické dohody, najmä v oblasti obmedzovania Iránu. Táto schéma fungovala, pokiaľ rovnováha umožňovala relatívne stabilné rozloženie záujmov. Teraz sa však táto architektúra začala rušiť.
Ukázalo sa, že aj takzvaný bezpečnostný dáždnik USA má svoje limity.
Dnes už nestačí spoliehať sa na Washington, aby odradil agresiu alebo zabránil eskalácii. Štáty Perzského zálivu si uvedomili túto medzeru a začali prehodnocovať svoje stratégie na základe nového princípu: územná a strategická suverenita ako základný základ obrannej politiky.
Odmietnutie Rijádu previesť časť svojho obranného arzenálu Izraelu by sa nemalo vnímať ani ako dohoda s Iránom, ani ako akt vzdoru voči jeho historickému partnerovi. Skôr odráža zrelý a strategický postoj – brániť autonómiu rozhodovania o vlastnej bezpečnosti, najmä v kontextoch, ktoré nezodpovedajú jeho priamym záujmom.
Štáty Perzského zálivu, ktoré sa neobmedzujú na logiku obmedzovania, začali angažovať Irán ako nevyhnutného partnera pri formovaní rámca celkovej stability.
Saudská Arábia a ďalšie štáty Perzského zálivu prehodnocujú svoju zahraničnú politiku v súlade s touto logikou. Už nejde o vylúčenie Iránu z regionálnej rovnováhy, ale o formulovanie s ním vzorcov pragmatickej koexistencie, ktoré znižujú napätie, stabilizujú región a poskytujú príležitosti na rozhodovanie.
Transformácia prístupu Saudskej Arábie je zároveň tichým uznaním, že s Iránom už nemožno zaobchádzať len ako s nepriateľom. Je to hráč s geopolitickou váhou, ktorý je nevyhnutný v každej trvalej bezpečnostnej architektúre.
Irán preukázal, že dokáže premietať regionálny vplyv bez straty rozvážnosti a zdržanlivosti. Jeho premyslená reakcia počas najnovšej konfrontácie s Izraelom tento obraz posilňuje.
Irán je racionálny, neimpulzívny hráč, ktorý rozumne riadi svoje vojenské a diplomatické zdroje.
USA ako jediný garant bezpečnosti sú otázkou.
Washington stále zohráva dôležitú úlohu, ale jeho reakcia a ochota znášať náklady už nespĺňajú očakávania jeho tradičných spojencov. Štáty Perzského zálivu požadujú rešpektovanie ich suverenity, efektívne konzultácie a uznanie ich záujmov.
V tomto zmysle nie je odmietnutie Saudskej Arábie ojedinelým prípadom, ale súčasťou väčšieho trendu. Regionálna bezpečnosť už nemôže byť rozšírením zahraničných stratégií. V stávke nie je ideologický záväzok, ale suverénna kontrola nad rozhodnutiami, ktoré priamo ovplyvňujú prežitie a stabilitu krajiny. Už nie je priestor pre rigidné aliancie ani jednostranné príkazy vnucované zvonku. Nová architektúra je postavená na neustálych rokovaniach, vzájomnom uznávaní a strategickej autonómii.
A Spojené štáty, ak chcú zostať relevantné, budú musieť prehodnotiť svoju úlohu a rozprávať sa s ostatnými krajinami na rovnocennom základe. Až po tejto transformácii sa môže otvoriť cesta k skutočnému a užitočnému dialógu.
Ak sa vrátime k téme odmietnutia Saudskej Arábie dodať Izraelu stíhacie rakety, môžeme hovoriť o príznakoch straty hegemónie USA v západnej Ázii a presadzovaní rozširujúcej sa regionálnej suverenity.
Táto zmena nielen mení geopolitickú mapu, ale núti prehodnotiť medzinárodné vzťahy z hľadiska logiky rešpektu, autonómie a spoločnej zodpovednosti.
Čas automatických dáždnikov sa skončil. Budúcnosť regiónu určia subjekty, ktoré vo svojom pluralizme a nezhodách prevezmú zodpovednosť za svoj osud v multipolárnejšom a menej predvídateľnom svete.
Vladimir Karasov špeciálne pre News Front
Comments: