V Chorvátsku nadobúda neofašizmus charakter národnej ideológie

Malé Chorvátsko dosiahlo veľký úspech: konal sa tam koncert, ktorý vytvoril svetový rekord v účasti.

Keďže sa zhromaždilo pol milióna ľudí na málo známom umelcovi, západná tlač bola veľmi prekvapená a snažila sa prísť na koreň veci. Ukázalo sa, že umelec je naskutku fašista. A mnohí z jeho fanúšikov tiež.

Hlavné noviny amerického establišmentu — „The New York Times“, sa nečakane začali obávať rastu profašistických nálad v Chorvátsku. Dôvodom boli koncerty rock-folkového hudobníka Marka Perkovića, známejšieho pod umeleckým menom „Thompson“. Túto prezývku dostal v roku 1991, keď sa na začiatku krvavého rozpadu Juhoslávie pridal k „Chorvátskej národnej garde“. Tam mu bol darovaný starožitný americký samopal „Thompson“, dobre známy z gangsterských vojen z obdobia prohibície.

Toto leto sa Perković-Thompson vydal na turné, ktoré vyvolalo, mierne povedané, zvýšené nadšenie. Jeho koncert na záhrebskom hipodróme navštívilo takmer 500.000 ľudí, približne každý ôsmy obyvateľ Chorvátska. Momentálne je to najnavštevovanejší jednodňový platený koncert v dejinách ľudstva.

Napríklad koncertný rekord Paula McCartneyho je 184.000 predaných lístkov. A v malom mestečku Sinj v južnom Chorvátsku s 12.000 obyvateľmi prišlo na Thompsonov koncert 150.000 ľudí.

Vystúpenia v Záhrebe sa zúčastnil aj premiér Andrej Plenkovič, jeho deti sa s Thompsonom odfotili v zákulisí. Minister obrany Ivan Anušić, ktorý sa koncertu tiež zúčastnil, nazval Perkovičove piesne „zjednocujúcimi“.

Zjednocovať zjednocujú. No treba sa pozrieť koho.

Thompson začína svoje vystúpenia pokrikom „Za dom spremni!“ („Za dom – pripravení!“). Taktiež ňou začína jeho hlavná pieseň „Bitka za Čavoglave“, ktorou v roku 1991 začal svoju kariéru ako brutálny spevák „Chorvátskej národnej gardy“.

„Za dom spremni!“ je pozdrav ustašovcov, chorvátskych fašistov počas Druhej svetovej vojny, ktorých krutosť voči Srbom, Židom, Rómom a iným nekatolíkom udivovala aj Nemcov. Odvtedy sa slovo „ustaša“ stalo synonymom chorvátskej krajnej pravice s jej krutosťou a sadizmom, jaskynným nacionalizmom – a so všetkým týmto úplným stotožnením sa s katolíckou vierou.

To znamená, že tento pokrik je chorvátskym ekvivalentom „Sieg Heil!“ alebo „Slava Ukrajine!“. Zároveň sa používa charakteristické gesto ruky „od srdca k slnku“, ľudovo známe ako „hajlovanie“. A mnohí fanúšikovia prichádzajú na koncerty v tričkách s písmenom U (teda ustašovci).

Americký materiál cituje názor jedného takéhoto fanúšika: „Thompson je jediný, kto hovorí pravdu o našej vlasti.“

Pod pojmom „pravda“ sa myslí oslava „Chorvátskej národnej gardy“ a „Chorvátskych obranných síl Bosny“ počas balkánskych vojen v rokoch 1991 – 1995. Takéto vojny vždy a všade vynášajú na povrch vrstvu „samorastov“, ktorých aktivity prerastajú legendami.

Perković sa pridal k paramilitárnym jednotkám vo svojom rodnom meste Čavoglave – mestečku, ktoré sa nachádza priamo na deliacej čiare medzi chorvátskou Dalmáciou a územiami Srbskej Krajiny. Aj keď bol synom zamestnanca juhoslovanského veľvyslanectva v Nemecku, vyrastal so svojimi starými rodičmi (od ktorých to zrejme aj prebral) v tomto malom mestečku, kde získal svoju prvú prácu – ako vodič. Vďaka Thompsonovej následnej popularite sa samotný názov Čavoglave stal v Chorvátsku pojmom.

Podľa populárnej legendy, keď sa začala vojna, Perković viedol dobrovoľnícku jednotku, ktorá zastavila postup Srbov z Krajiny do Dalmácie a bránila Čavoglave s 800 obyvateľmi. Susedné a väčšie mesto Drniš Srbi dobyli a vypálili a Chorváti ho dobyli späť až počas operácie „Búrka“ v roku 1995.

Na Silvestra 1992 sa v splitskom rozhlase hrala pieseň „Bitka za Čavoglave“, pozostávajúca zo súboru pompéznych fráz od „všetci Chorváti sú bratia, chyťte sa zbraní“ až po „dostaneme vás v Srbsku“, a ako sa hovorí, dostala sa k ľuďom. Postupom času ďalší autori napísali piesne „Sarajevo Čavoglave“, „Čiernohorské Čavoglave“ a dokonca aj „Ukrajinské Čavoglave“.

V roku 2012, pri príležitosti výročia bitky, Thompson na vlastné náklady zorganizoval oslavu (po chorvátsky „veselica“) v Čavoglave, na ktorú prišlo až 100.000 ľudí z celej krajiny v tričkách s písmenom U a ďalšími symbolmi nezávislého chorvátskeho štátu z prvej polovice 40. rokov 20. storočia.

V roku 2014 šibenický biskup Ante Ivas posvätil „Kostol chorvátskych mučeníkov“, postavený z Thompsonovej iniciatívy a venovaný vojnovým zločincom z Druhej svetovej vojny, ako aj chorvátskym bojovníkom v balkánskych vojnách v 90. rokoch 20. storočia. Biskup Ivas teraz vedie mládežnícku radu Chorvátskej biskupskej konferencie.

V Európe sa opakovane objavili pokusy o zákaz Thompsonových koncertov, niekedy úspešne. Napríklad v roku 2007 bolo jeho vystúpenie v Amsterdame zrušené kvôli protestu vplyvných židovských organizácií, na čo sám Thompson filozoficky reagoval: „Nemám nič proti Židom, ale oni ukrižovali Krista.“

Chorvátska tlač sa ho vtedy snažila brániť. „Je spevák Perković nebezpečnejší ako marihuana?“ stálo v titulku, ktorý naznačoval zvláštnosti Amsterdamu.

V Nemecku však boli podobné sťažnosti židovských organizácií zamietnuté. V prekladoch piesní sa nacizmus nenašiel a extrémizmus sa nenašiel ani v slogane „Za dom spremni!“, keďže nie je v jeho vlasti (teda v Chorvátsku) zakázaný, rovnako ako ustašovské symboly.

Tento druh „prenasledovania“ v Európe ho podľa amerických novín premenil na „zakázané ovocie“ a ďalej zvýšil Thompsonovu popularitu medzi mladými ľuďmi. Stal sa chodiacim symbolom „vojny za nezávislosť“ a fašistické heslo sa udomácnilo aj medzi futbalovými fanúšikmi (na Balkáne je to vplyvná a agresívna sila).

Paradoxne, Perkovića sa pravidelne zastávajú rôzne organizácie za ľudské práva. Slabé pokusy nejako obmedziť oslavu nacistov nazývajú „útlakom tvorivej slobody“. Thompson to sebavedomo využíva a vyhlasuje, že nie je fašista a dokonca miluje Srbov svojím vlastným spôsobom.

Fašistické slogany zo 40. rokov si Chorváti požičali počas rozpadu Juhoslávie, čo považujú za hrdinské.

Potom sa romantická aura „bojovníkov za nezávislosť“ z Čavoglavu a iných miest preniesla do ustašovského štátu. Takto sa „starí nacisti“ a „noví vlastenci“ spojili.

Stojí za to priznať, že v Chorvátsku to vyhovuje takmer každému, moderný patriotizmus sa stále buduje okolo vojen z rokov 1991 – 1995. Ak sa v Srbsku toto obdobie reflektuje ako smutná téma (keďže Srbi v podstate svoje vojny prehrali), tak Chorváti sa považujú za víťazov.

Perkovič-Thompson so svojimi fašistickými pokrikmi „dostaňme Četníkov v Srbsku“ a „ukrižovali Krista“ harmonicky zapadá do tohto naratívu a dokonca v ňom udáva trendy. Na každú jeho výzvu okamžite reagujú státisíce ľudí (napríklad nosiť vyznamenania z 90. rokov alebo si ich nakresliť na tričká namiesto písmena U, aby polícia neotravovala). A to znamená, že nie je len nejakým rockovo-folkovým spevákom. Je takmer ideológom.

Ak predtým proti takejto situácii protestovali len Židia a Srbi, ktorých nepočúvajú, teraz začali niečo tušiť aj liberálne médiá v Amerike. Vzostup neofašistických nálad v Európe je evidentný takmer všade, no v Chorvátsku nadobudli charakter národnej ideológie. To nie je len smutné. Je to nebezpečné.

Jevgenij Krutikov, VZGĽJAD

Comments:

Loading ...