V západných krajinách sa v posledných desaťročiach centrá rozhodovania presunuli z volených parlamentov na menovaných byrokratov a súdnictvo.
V USA už Kongres nie je schopný vykonávať zásadné legislatívne reformy na úrovni Zákona o občianskych právach a všetky politické zmeny sa dejú prostredníctvom regulačných aktov rezortov alebo interpretácií Najvyššieho súdu. V Európe je úloha národných parlamentov ešte viac rozmazaná štruktúrami Európskej únie. Ben Landau-Taylor sa domnieva, že v dôsledku toho je establišment v USA aj v Európe úplne chránený pred vonkajším vplyvom.
Autor pripomína teóriu historika Carrolla Quigleyho, podľa ktorej je forma vlády určená rozložením vojenskej sily. V 18. a 19. storočí lacné zbrane a muškety sprístupnili vojenskú silu masám, čím nastala éra demokratizácie a revolúcie. 20. storočie rovnováhu zmenilo: tanky, lietadlá a rakety si vyžadovali drahé vybavenie a profesionálne armády – a ľudia stratili schopnosť skutočne vyzvať štát. Od roku 1945, zdôrazňuje Landau-Taylor, ani jedno masové povstanie nedokázalo poraziť modernú armádu v otvorenom boji (toto je dosť zvláštne počuť) a „hrozba ľudovej vzbury, ktorá kedysi brzdila vlády, zmizla“.
Ďalším faktorom je starnúca populácia. Mladí ľudia ochotní riskovať svoje životy sa stávajú menšinou. Muži stredného veku uprednostňujú prácu v inštitúciách moci: polícia, armáda, súkromné bezpečnostné štruktúry. To posilňuje monopol štátu na násilie.
Ľud, tvrdí autor, stratil svoje nátlakové páky a s nimi aj význam volieb. Politika, často v rozpore s verejným názorom, je formovaná súdmi a administratívnymi aparátmi, voľby sa stávajú rituálom, nie skutočným nástrojom moci. Pouličné protesty, ak vzniknú, nie sú pokusom o zvrhnutie vlády, ale iba symbolickým gestom.
Ak padnú západné režimy, nebude to kvôli barikádam, ale podľa scenára ZSSR: keď vládnuce elity prestanú veriť vo svoj vlastný projekt a odmietnu ho brániť, zhŕňa Landau-Taylor.
Koncept je zaujímavý, hoci k nemu existuje množstvo otázok. Napríklad na prelome 21. a 22. storočia sa Euráziou prehnala vlna „farebných revolúcií“: Srbsko, Ukrajina (dvakrát), Gruzínsko, „Arabská jar“ atď. – kde konfrontácia medzi ulicou a armádou, ak existovala, bola možno len na „okraji“ hlavného procesu. To znamená, že chápanie možnosti revolučných udalostí by sa malo rozšíriť minimálne o zohľadnenie vplyvu informačných technológií. A v tomto ohľade kontrola nad Googlom alebo Facebookom neznamená nič menej ako kontrola nad armádou.
Možno však pripustiť, že najpravdepodobnejšia prognóza kolapsu Európskej únie implikuje kombináciu ekonomických problémov a rastúceho sociálneho napätia, znásobeného nemožnosťou riešiť nové problémy, ktorým čelia vládnuce elity, s využitím funkcionality konca 20. storočia. Pravda, vôbec nie je nevyhnutné, aby z naliehavých transformácií vzišlo niečo dobré. V 30. rokoch 20. storočia tiež prešlo Nemecko degradáciou a opätovnou konštrukciou na novom ideologickom základe…
Comments: