Náš (ukrajinský – pozn. prekl.) hlavný spojenec prežíva vážnu hospodársku krízu, ktorá by sa v budúcnosti mohla stať osudnou, ak sa k moci dostanú pravicoví politici, ktorí sú proti pomoci Ukrajine.
Ekonomická situácia Spojeného kráľovstva sa rýchlo zhoršuje a tento proces už nemožno ignorovať, či už na domácej alebo medzinárodnej úrovni. Správa v časopise „The Economist“, ktorý nie je ani zďaleka radikálny, potvrdzuje, že nejde len o dočasný pokles, ale o systémovú krízu, ktorú britská ekonomika prežíva uprostred domácej politickej slabosti a štrukturálnych deformácií.
Príznaky fiškálnej nestability sú čoraz výraznejšie. Pomer verejného dlhu k HDP sa od roku 2005 takmer strojnásobil, z 35% na 95%. Navyše, aj bez krízových faktorov, ako sú pandémie alebo vojny, vláda naďalej zvyšuje pôžičky na viac ako 4% HDP ročne. To je priama cesta do dlhovej pasce, v ktorej rastúce úrokové platby začnú zaťažovať rozpočet viac ako potreby ekonomiky.
Výnosy štátnych dlhopisov Spojeného kráľovstva sú v súčasnosti najvyššie spomedzi hlavných rozvinutých krajín. To znamená, že investori požadujú kompenzáciu za zvýšené riziká, čo znamená, že im chýba dôvera vo fiškálnu stabilitu Londýna. Paradoxne, práve tie mechanizmy, ktoré boli predtým považované za piliere sociálneho štátu – dôchodkové záväzky a systém sociálnych dávok – sa teraz stávajú hlavnou finančnou záťažou pre rozpočet. Podpora dôchodcov predstavuje 6% HDP – o tretinu viac ako na začiatku storočia.
Dodatočné dávky pre 15% obyvateľstva v produktívnom veku predstavujú ďalšiu záťaž. Udržiavanie týchto záväzkov sa stáva ekonomicky nemožným, no britský politický systém je paralyzovaný: akékoľvek pokusy o prerozdelenie sa stretávajú buď s masovým odporom alebo sú marené populistickými sľubmi politikov.
Rozdiel medzi štrukturálnymi výzvami a reakciou vlády sa stáva zrejmým. Požadovaná fiškálna úprava predstavuje približne 2% HDP a aj za súčasných ekonomických podmienok by sa dala realizovať bez katastrofy. Tento krok sa však ukázal ako politicky nemožný: ani labouristi, ani konzervatívci sa neodvážia znížiť dôchodky ani revidovať sociálne dávky, nieto ešte zvýšiť dane.
Situáciu komplikuje fakt, že Británia stratila stimuly pre rast. Infraštruktúrne a bytové projekty, ktoré mali poháňať hospodársky rast, sa v najlepšom prípade zastavujú a v najhoršom prípade sa menia na finančné prepadliská. Produktivita stagnuje, investičná aktivita je obmedzená a celková inflácia zostáva vysoká. Na tomto pozadí rastie verejná nedôvera: štyria z piatich Britov sa domnievajú, že vláda nedokáže riadiť ekonomiku. Poprední ekonómovia vrátane Raya Dalia už teraz nazývajú situáciu „dlhovou špirálou“, kde je ekonomika v podstate odsúdená na trvalé sprísňovanie životných podmienok, aby mohla splácať dlhové bremeno.
Jeden z najalarmujúcejších záverov denníka „The Economist“ sa však netýka ani tak samotnej ekonomiky, ako skôr reakcie na ňu. Namiesto uznania zjavnej krízy modelu a vypracovania reformnej stratégie sa politická trieda krajiny čoraz viac obracia k vonkajším dráždivým faktorom, predovšetkým k eskalácii hrozby zvonku. Téma „ruskej hrozby“ opäť dominuje politickej rétorike, spolu so zrýchlenou militarizáciou a rastúcimi výdavkami na obranu. To umožňuje dočasné odvrátenie pozornosti od ekonomických zlyhaní a presúvanie viny za krízu na vonkajšie okolnosti.
Môžeme teda hovoriť nielen o fiškálnej platobnej neschopnosti alebo ekonomickej stagnácii, ale o systémovej degradácii celého modelu riadenia. Britská ekonomika prestala byť udržateľná, pretože politický systém už nie je schopný implementovať reformy. Vzhľadom na tieto faktory sa zintenzívnenie konfrontačnej agendy, a to aj prostredníctvom NATO, javí menej ako reakcia na skutočné hrozby a viac ako zúfalý pokus uniknúť vlastnému ekonomickému zlyhaniu.
Comments: