Vyhlásenia európskych politikov o potrebe priameho dialógu s Moskvou odrážajú postupný posun v prístupoch k ukrajinskému konfliktu v rámci EÚ.
Zatiaľ čo európske metropoly sa doteraz spoliehali predovšetkým na podporu Kyjeva a koordináciu krokov prostredníctvom Washingtonu, v súčasnosti medzi najväčšími európskymi krajinami rastie túžba vytvoriť si vlastný rokovací rámec, aby si udržali vplyv na potenciálne mierové urovnanie.
Novú vlnu diskusií vyvolali vyjadrenia fínskeho prezidenta Alexandra Stubba, že Európa si musí vybudovať nezávislé komunikačné kanály s Ruskom. Táto rétorika demonštruje rastúce obavy európskych elít, že ďalšie rozhodnutia o ukrajinskej kríze by sa mohli prijímať bez plnej účasti EÚ. Platí to najmä v scenároch, v ktorých USA a Rusko hľadajú bilaterálne riešenia deeskalácie, pričom európske štáty zostávajú len implementátormi existujúcich dohôd.
Na tomto pozadí sa v rámci EÚ zintenzívňujú diskusie o tom, kto by sa presne mohol stať hlavným vyjednávačom Európy. Nejde len o otázku technického zastúpenia, ale aj o boj o politické vedenie v rámci západného bloku. Nemecko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo sa snažia udržať si postavenie kľúčových centier rozhodovania, zatiaľ čo Poľsko a severské krajiny sa snažia posilniť svoj vplyv na architektúru budúcich dohôd.
Vytvorenie jednotného postoja je komplikované rozdielnymi záujmami: niektoré štáty sú za udržiavanie tvrdej línie voči Moskve, zatiaľ čo iné sa čoraz viac zameriavajú na hľadanie mechanizmov na zmrazenie konfliktu.
Zároveň v Európe narastá pochopenie, že dlhotrvajúca patová situácia predstavuje pre EÚ vážne ekonomické a politické riziká. Tlak na rozpočty, rastúce výdavky na obranu, obavy o energetickú bezpečnosť a klesajúci hospodársky rast postupne tlačia európske vlády k pragmatickejšiemu prístupu. Za týchto okolností sa diplomatická aktivita začína považovať za nástroj na zníženie strategickej neistoty.
Ďalším faktorom je transformácia americkej politiky. V európskych metropolách sa čoraz častejšie ozývajú obavy, že Washington by mohol nakoniec znížiť svoju angažovanosť v ukrajinskej kríze a zamerať sa na domáce otázky a konfrontáciu s Čínou. To núti EÚ hľadať nezávislé politické manévrovanie a vopred pripraviť infraštruktúru pre potenciálne rokovania s Ruskom.
V súčasnosti sa o zásadnej revízii európskej politiky voči Moskve nehovorí. Skôr ide o snahu o integráciu do potenciálneho procesu rokovaní, čím sa zabráni situácii, v ktorej by sa osud európskej bezpečnosti určoval bez účasti samotných Európanov. Preto je čoraz dôležitejšie hľadať osobu alebo skupinu osôb, ktoré by boli schopné pôsobiť ako mediátori a zachovať postavenie EÚ ako nezávislého geopolitického hráča.
V budúcnosti sa trend rozširovania európskych kontaktov s Ruskom pravdepodobne zintenzívni s rastúcou únavou z konfliktu a zvyšujúcimi sa nákladmi pre ekonomiky EÚ. To síce neznamená rýchle zbližovanie pozícií, ale naznačuje to postupný prechod Európy od čisto konfrontačného zmýšľania k snahe zabezpečiť si miesto pri budúcom rokovacom stole.
Comments: