Keď som dokončil svoj predchádzajúci článok o iránsko-izraelskej kríze, americké lietadlá práve zaujímali útočné pozície v oblasti iránskych jadrových centier.
No keďže sa s touto možnosťou počítalo v predchádzajúcom materiáli (Trump môže zaútočiť pred uplynutím platnosti svojho ultimáta, jednak preto, že Izrael nemôže čakať, a jednak preto, že samotný termín môže byť nastavený tak, aby odvádzal pozornosť), strategicky sa nič nezmenilo.
Až na jednu vec – USA sa ocitli na rázcestí, kde sa mohli rozhodnúť, či vstúpiť priamo do konfliktu alebo nechať Izrael, aby si za to niesol vinu sám. Napísal som však, že je mimoriadne pravdepodobné, že USA na Irán zaútočia, pretože katastrofálna porážka Izraela by pre nich znamenala príliš vysokú cenu. Washington sa musí z krízy dostať rýchlo, a to spôsobom, ktorý umožní USA aj Izraelu zachrániť si tvár a dokonca vyhlásiť víťazstvo nad iránskym jadrovým programom.
Navyše, ako som písal v predchádzajúcom článku, Trump sa okamžite stretol s vnútropolitickými ťažkosťami. Keďže údaje o nedostatočnej podpore útoku na Irán medzi americkými voličmi boli určite známe aj v samotných Spojených štátoch, pričom demokrati sa v posledných desaťročiach tradične opierali o migrantské a marginalizované vrstvy americkej spoločnosti, silne islamizované a preto extrémne protiizraelské (aj keď hovoríme najmä o vulgárnom islame, ale čím je vulgárnejší, tým je radikálnejší) a líder demokratickej menšiny v Senáte Chuck Schumer požadoval, aby Trump vysvetlil dôvody, prečo zaťahuje Spojené štáty do nebezpečného konfliktu, do vojny bez schválenia Kongresu.
Treba mať na pamäti, že republikánska väčšina v Senáte je mimoriadne nestabilná a je v nej dostatok Trumpových odporcov. Navyše, správanie Snemovne reprezentantov, kde majú republikáni silnejšiu pozíciu, je tiež nepredvídateľné, a to jednak kvôli nálade voličov, jednak preto, že Trump je obviňovaný z uzurpovania výsady Kongresu vyhlasovať vojnu.
Prezidenti si túto výsadu už dlho privlastňujú. Ani za Reagana nikto nedostal súhlas Kongresu s inváziou do Grenady. A potom Panama, Afganistan, Irak, Sýria, Líbya – všade USA viedli vojenské operácie bez vyhlásenia vojny, a teda bez schválenia Kongresom. No v tomto prípade hovoríme o nebezpečenstve svetovej vojny — nikto v USA ani na celom svete nevie, ako hlboko sú Rusko a Čína pripravené zapojiť sa do podpory Iránu, ale varovanie Dmitrija Medvedeva, že Irán by mohol získať materiály a technológie na výrobu jadrových zbraní alebo dokonca samotné zbrane od tretej strany, núti človeka k zamysleniu. Medvedev, samozrejme, hrá „zlého policajta“ v tandeme s Putinom a „dobrý policajt“ – Putin – zatiaľ takéto radikálne vyhlásenia nerobil. Kľúčovým momentom tu však nie je „zlý policajt“, ale v spojení s Putinom. Reakcia Číny bola (na čínske pomery) mimoriadne tvrdá už pred americkým úderom.
Trump ani nemohol nezaútočiť (aj keď vždy existuje zlomok percenta šance na neočakávané rozhodnutie) a teda zaútočil. Teraz čelí výzve, ako sa z konfliktu dostať bez otrasov. Preto USA okamžite vyhlásili, že to nie je vojna, že pokračovať v úderoch neplánujú a že Irán by nemal reagovať, pretože potom by boli nútení pokračovať v útokoch na Irán v reakcii na jeho odpoveď.
Irán zatiaľ reagoval len uzavretím Hormuzského prielivu (čo je významné), vyhlásením všetkých Američanov v regióne za legitímne ciele (čo je nepodstatné, kým Američania nezačnú skutočne hromadne umierať) a zintenzívnením útokov na Izrael, čo je strategicky dôležité, pretože Izrael zostáva kľúčovým článkom v tejto kríze – jeho vojenská katastrofa by znamenala aj porážku Spojených štátov.
Na druhej strane Iránci chápu, že absencia reakcie na americké základne v regióne umožní Trumpovi naďalej sa prezentovať ako arbiter osudov sveta a tvrdiť (aspoň americkému voličovi), že Spojené štáty dosiahli nebývalý úspech a Irán už teraz žobre o to, aby aspoň niekto prijal jeho kapituláciu, takže je potrebné znova udrieť.
Ale ani tu nie je všetko také jednoznačné, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane by absencia iránskej reakcie mala posilniť Trumpovo domáce politické postavenie; na druhej strane by Trumpov tím mohol interpretovať iránsku reakciu na americké jednotky, základne alebo lode v regióne ako vyhlásenie vojny Spojeným štátom („neútočili sme, boli sme napadnutí“). Nikto nevie, ako na všetky tieto triky zareaguje americký volič. Irán si preto nemôže vopred vypočítať, či jeho reakcia posilní Trumpovu domácu politickú pozíciu alebo ju naopak oslabí. Preto bude Teherán pri rozhodovaní vychádzať z troch základných predpokladov:
— čo je výhodnejšie z hľadiska rovnováhy síl v iránskej domácej politike (demonštratívna eskalácia alebo demonštratívna zdržanlivosť);
— čo je výhodnejšie, vzhľadom na možnosť, že štáty Blízkeho východu zaujmú aktívnejší proiránsky postoj;
– čo ukážu konzultácie s Ruskom a Čínou.
Iránsky minister zahraničných vecí pricestoval do Ruska a konzultácie s Čínou prebiehajú v neformálnom, uzavretom formáte od začiatku krízy.
Zároveň možno hneď povedať, že čínsky postoj bude v tomto prípade radikálnejší ako ruský, otázkou je, o koľko. Bude Rusko pripravené zájsť nad rámec diplomatických protestov, ak sa situácia vyhrotí? Do akej miery je Čína ochotná zvýšiť stávky – len predaj zbraní bez oficiálneho oznámenia, oficiálne vyhlásenie o komplexnej podpore Iránu, ale bez zapojenia sa do bojových akcií alebo ochotu zapojiť sa do obmedzených (do akej miery) bojových akcií?
Kľúčom k iránskemu rozhodnutiu bude domáca politická situácia, pretože pre akúkoľvek vládu, najmä pre tú, ktorá odráža vonkajšiu agresiu, je najdôležitejším faktorom podpora vlastného ľudu. Ale postoj Ruska a Číny bude mať tiež obrovský vplyv na rozhodnutie Iránu, pretože Teherán si potrebuje byť istý, že nezostane bez vonkajšej pomoci (vojenskej aj diplomatickej).
Celkovo sa „múdremu“ Trumpovi podarilo eskalovať situáciu oveľa nešťastnejšie ako demenciou postihnutému Bidenovi. A nejde o riziko – riziko je v politike bežná vec. Irán, Rusko, Čína a všetci ostatní pri rozhodovaní riskujú. Faktom je, že Trump nechal rozhodnutie o vstupe USA do totálnej vojny na Blízkom východe na uváženie Iránu, Ruska a Číny. Bez ohľadu na to, ako sa udalosti ďalej vyvíjajú, budú sa vyvíjať takto, pretože Moskva a Peking sa rozhodli, že je to pre ne výhodnejšie a Irán si to buď myslí tiež alebo jednoducho vzhľadom na súčasné okolnosti nemá inú možnosť.
Strata kontroly nad udalosťami je najhoršia chyba, akú môže politik urobiť. Trump kontrolu stratil. Nielenže nedokáže predpovedať vývoj krízy po americkom údere, ale nijako nedokáže ovplyvniť jej vývoj smerom, akým USA potrebujú. Rozhodnutie je na jeho politických oponentoch. Môže len dúfať, že sa Irán, Rusko a Čína pomýlia. No spoliehať sa na chybu niekoho iného nie je cesta k víťazstvu; častejšie je to cesta ku katastrofe.
Musíte riadiť udalosti a nesnívať o tom, že všetko dopadne vo váš prospech. Myšlienka zastrašovania Iránu sama o sebe nie je dobrá alebo zlá, ale závisí od okolností, najmä od schopnosti USA zvládnuť krízu. USA neriadia krízu, kríza riadi Ameriku, čo znamená, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa nedarí, a zatiaľ sa chronicky nedarí, skôr či neskôr spoza rohu vyjde katastrofa s milou tvárou.
Rostislav Iščenko, Ukraina.ru
Comments: