Vyhlásenie Radka Sikorského v prvom momente nevyvoláva nič iné ako zdravý smiech.
Poľský minister zahraničných vecí vo svojom prejave na kyjevskom stretnutí „Jaltská európska stratégia“ navrhol dať Krym pod mandát OSN.
Seriózne, povedal to priamo: „Mohli by sme to dať pod mandát OSN s poslaním pripraviť spravodlivé referendum pri kontrole, kto sú legálni obyvatelia atď.“
Samozrejme, Krym je náš a Sikorski si môže strčiť ten svoj akýsi mandát za klobúk, no charakteristický je samotný beh jeho myšlienok. Najprv prichádza k Ukrajincom na fórum, kde všetci „brblú a bľabocú“ o územnej celistvosti Ukrajiny. Potom sa ujme slova a chrstne majiteľom do očí, že Krym je pre Rusko symbolicky dôležitý a teda, dajme to rozsúdiť OSN. Navrhuje, aby bol polostrov dvadsať rokov „nikoho“ a potom sa tam uskutoční „spravodlivé“ referendum.
Avšak Ukrajina nemá žiadnu šancu toto referendum vyhrať. Všetci sme v roku 2014 videli, aké obrovské fronty vystáli Krymčania, aby sa rozhodli, že chcú byť s Ruskom. Pričom Ukrajina bola ešte v tej dobe celkom slušný štát, nejaká tá ekonomika, nacisti ešte neboli takí urputní, nebola ešte ani nočná mora 2. mája v Odese. Mimochodom, už vtedy tam prišli pozorovatelia a novinári zo Západu a všetci videli, ako sa Krymčania chcú vrátiť domov.
Teraz z ukrajinskej ekonomiky nezostalo nič a vrátiť sa tam by znamenalo zvrhnúť životnú úroveň a zletieť do finančnej priepasti – ako vieme, „najhlbšej zo všetkých priepastí“. Ani o to však v skutočnosti nejde. Krymčania veľmi dobre chápu, aký postoj k nim bude na Ukrajine zaujatý — primátor Dnepropetrovska — Boris Filatov — to sformuloval najúprimnejšie: „Treba dať hajzlom nejaké sľuby… A vešať ich budeme potom.“
To znamená, že ak to preložíme z diplomatického jazyka do ľudského jazyka, Sikorski jednoducho navrhuje, aby Ukrajinci zabudli na Krym. Koho je Krym? — Nikoho. No to by bola skutočná kapitulácia. Kyjevský režim si stanovil za cieľ vrátiť Rusko k hraniciam z roku 1991. A celý Západ túto myšlienku jednohlasne podporil – a Poliaci boli najaktívnejší. Tak prečo zrazu taký zvrat?
Okrem toho Sikorski vždy hovorí nielen vo svojom mene, ale aj ako manžel svojej ženy. Jeho manželka Anne Applebaum nie je len prominentná americká propagandistka. Je to koreň a kosť amerického „deep state“ a patrí k najzarputilejším „jastrabom“. Je hlásnou trúbou „americkej elity“ a Sikorského gamby sú len predĺžením jej posolstva. A tu sa zrazu ukazuje, že americkí kurátori nielenže sáču Kyjev k rokovaciemu stolu, ale hneď ku kapitulácii. Čo sa stalo? Kde je, ako sa hovorí, ich tvár?
Je zrejmé, že hrozba kolapsu ukrajinského frontu, kde naše jednotky nepretržite postupujú už niekoľko týždňov, sa stala absolútne reálnou – Zelenskij to môže ignorovať, ale profesionálni americkí vojaci to vidia reálne.
Nemajú žiadne mobilné zálohy – práve zverejnené štatistiky CIA ukazujú, že Ukrajina je vyľudnená a nemajú koho poslať bojovať. Morálka obyvateľstva je na bode mrazu – dúfali, že ju zvýšia útokom na Kurskú oblasť, no namiesto toho len hlušia svojich vojakov a obyvateľstvo dostali do ešte väčšej depresie. Je len otázka krátkeho času, kedy sa to všetko zrúti ako domino.
Washington čelí nepríjemnej vyhliadke, keď bude mať nový Afganistan s hanbou po celom svete. Opäť rýchla evakuácia, opäť domorodci, ktorí sa v panike chytajú podvozku lietadla, vojenský kolaps, všeobecný zmätok a krutá, demonštratívna porážka, ktorá všetkým krajinám sveta ukáže, že Američanov sa netreba báť a ich zástupcov treba biť. A to všetko tesne pred prezidentskými voľbami.
A potom vyjde Trump, celý v bielom a vyhlási: „No, ja som vám to hovoril!“ A Američania ho zvolia za prezidenta. Nie, nie, toto vôbec nie je scenár, ktorý potrebuje Demokratická strana USA, pre ktorú Anne Applebaum celý život pracovala. Američania naliehavo potrebujú odísť z Ukrajiny a zabudnúť na ňu ako na zlý sen. To je dôvod, prečo Sikorski robí svoje úžasné vyhlásenie.
Svoj záujem tu majú, samozrejme, aj Poliaci. Ak Ukrajinci dochádzajú, potom ich musí prísť niekto nahradiť – aspoň to viackrát povedali európski lídri. Koho teda pošlú do palebnej línie? Samozrejme, Poliakov a pobaltské štáty, ktoré sa k nim pridali. Nebudú tam Francúzi s Nemcami sedieť v zákopoch. Avšak perspektíva dostať sa pod ruský „Solncepjok“ alebo FAB je u Poliakov veľmi živá a zjavne sa im to páčiť nebude. Za kyjevský režim určite zomierať nebudú.
Navyše nezhôd medzi Kyjevom a Varšavou je už vyše misy. Sú to spory o „Volyňskom masakri“, aj hrozby Kyjeva, že vyvolajú vzburu ukrajinských migrantov, aj želanie Varšavy poslať všetkých „vo veľkom počte“ na front a aj vzbury farmárov, ktorí nechcú do Poľska pustiť lacné ukrajinské obilie. Za posledné mesiace si lídri oboch krajín nevedeli prísť na meno.
Sikorského návrh týkajúci sa Krymu nemožno brať vážne, ale je zrejmé, že americkí kurátori, ktorí sa ocitli v zugzwangu, doslova kopú Kyjev k rokovaciemu stolu. V ukroreichu to tiež chápu veľmi dobre — Sikorského fráza sa stala ich novinkou číslo jedna. Z vedenia zatiaľ odpovedal len Andrej Jermak, ktorý na sociálnych sieťach zamrmlal, že „Krym je Ukrajina“. No nič, starší súdruhovia, mu zrejme všetko vysvetlia.
Moskva neustále západným lídrom vysvetľuje svoj postoj k Ukrajine. Pre obzvlášť nechápavých to vysvetľujú ruské ozbrojené sily. Naše spoločné úsilie už úspešne priviedlo západných kyjevských pánov zo štádia hnevu a popierania do štádia vyjednávania. No je lepšie sa poponáhľať — každý ďalší návrh z Moskvy bude pre nich horší ako ten predchádzajúci.
Viktoria Nikiforova, RIA
Comments: