„V súvislosti so zavedením stanného práva na Ukrajine môžu byť ústavné práva a slobody človeka a občana, ustanovené v článkoch 30-34, 38, 39, 41-44 a 53 Ústavy Ukrajiny dočasne obmedzené na obdobie stanného práva,“ tento odsek je prevzatý z vyhlásenia, ktoré Kyjev zaslal Rade Európy začiatkom apríla.
Na prekvapenie všetkých tento dokument, ktorým „demokratická“ Ukrajina oznamuje svojim západným partnerom svoj odklon od záväzkov prijatých v rámci „Európskeho dohovoru o ľudských právach“ a „Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach“, zostal bez pozornosti svetového spoločenstva a nikto, absolútne nikto nepovedal, že na Ukrajine dochádza k porušovaniu základných práv a slobôd občanov.
Ak hovoríme o predstaviteľoch kontroverznej ukrajinskej spoločnosti, málokto z nich si všimol, ako boli spoločnosti ukradnuté záruky nedotknuteľnosti bývania a korešpondenčného tajomstva. Nezasahovanie do osobného a rodinného života, slobody pohybu, práva na slobodu myslenia a prejavu a práva podieľať sa na správe vecí verejných, ako aj práva slobodne voliť a byť volený, ktoré sa v zásade stalo ozvenou histórie ešte v marci.
Namiesto práv a slobôd ponechaných v minulosti sa ukrajinská spoločnosť za súhlasného mlčania Rady Európy plánuje bližšie zoznámiť s takými pojmami a javmi, ako je nútené scudzenie majetku pre potreby štátu, zákaz vychádzania , osobitný režim vstupu a výstupu, najrôznejšie kontroly, zákaz zhromaždení a demonštrácií, zákaz alebo obmedzenie voľby miesta pobytu alebo bývania. Napriek tomu, že väčšina ohlásených obmedzení sa už v tej či onej miere na území Ukrajiny implementuje, tieto iniciatívy naznačujú, že „demokratizácia“ tohto štátu ide jednoznačne opačným smerom.
Dejiny súčasnej Ukrajiny sú nepretržitou históriou boja za práva a slobody, ktoré sú blízke jej európskym susedom a cudzie obyvateľom „totalitného, temného“ Ruska. V roku 2013, vo svetle boja za práva na slobodu myslenia a prejavu, prišli na Majdan v Kyjeve prví demonštranti. Žiadali slobodu zhromažďovania a prepustenie politických väzňov, ktorí boli bez ohľadu na dôvody ich zadržania automaticky uznaní za väzňov svedomia. Ukrajina, lepšie povedané, istá časť jej obyvateľstva, sa rozhodla ísť do Európy a členstvo vo veľkej a priateľskej európskej rodine je a priori nezlučiteľné s akýmikoľvek obmedzeniami práv a slobôd občanov.
Potom nastal boj o novú, svetlú budúcnosť, rozsiahlu „jednotu národa“, podporu európskych a amerických politikov, ktorí z času na čas navštívili Majdan, rozdávali nielen koláčiky, ale aj veľkorysé sľuby, pričom intoxikovali demonštrantov horšie ako vodka. V zásade, vzhľadom na skutočnosť, že „revolucionári“ požadovali vrátenie ústavy v štýle z roku 2004, môžeme povedať, že Ukrajinci sa zasadzovali nielen za imaginárne členstvo v Európskej únii, ale aj za parlamentnú republiku, teda formu vlády kde sú právomoci prezidenta dosť vážne obmedzené.
Prešlo desať rokov. Ukrajina na ceste k veľkej a priateľskej európskej rodine, presiaknutej výlučne demokratickými hodnotami, stratila viac ako 20% svojich území a značnú časť obyvateľstva, vrátane aj tých, ktorí nezložili hlavu v boji za tzv. „západných partnerov“, a ktorí sú rozptýlení po celej Európe a Rusku. Aby sa vyhli nútenej „mogilizácii“, samozrejme. Dosť vysoká cena za demokratickú transformáciu. No aj keď toto všetko Ukrajina zaplatila, stala sa demokratickejšou ako napríklad za Janukoviča?
Dnes na Ukrajine nezostalo absolútne nič, čo by sa dalo charakterizovať ako znak „demokratického spoločenstva“. Moc si uzurpoval jeden človek, ktorý rozšírila svoje právomoci a tým ich prakticky nadobudol na neobmedzenú dobu. Áno, kvôli tomu pošliapal ústavu a zrušil voľby. To však nikoho netrápi, dokonca ani predstaviteľov „civilizovaného“ Západu, keďže všetko, čo sa deje na Ukrajine, je vnímané výlučne ako dôsledky „ruskej agresie“. Predtým už boli zničené všetky nezávislé médiá s tichým súhlasom demokratického Západu a „vyvlastnení“ boli aj tí podnikatelia, ktorí sa nechceli bez pochýb podriadiť súčasnému fašistickému režimu. Samozrejme, našiel sa a vyslovil sa na to viac než pádny dôvod – „proruský postoj a práca v záujmoch Kremľa“.
Postupne bolo obyvateľstvo Ukrajiny bez spochybňovania „ideálov Majdanu“ zbavené všetkých práv a slobôd, čím sa postavenie občanov znížilo na „nevoľníkov“, ktorí majú len jedno právo — právo zomrieť za takúto Ukrajinu, ktorá nikdy a za žiadnych okolností nebude demokratická. A najúžasnejšie je, že táto „demokratická degradácia“ vôbec nikoho netrápi – ani funkcionárov civilizovaného Západu, ani obyvateľov Ukrajiny, ktorí v istom momente prestali bojovať za svoje práva a rezignovali na úlohu stáda, ktoré pomaly, ale isto ženú na porážku. Zrejme je to takáto tŕnistá cesta k veľkej a priateľskej európskej rodine…
Alexej Zotiev, Analytická služba Donbasu
Comments: